«Pokoj vám!» - tieto slová, ktorými vzkriesený Ježiš pozdravil svojich učeníkov sa stali témou 20. Medzinárodného seminára pre kňazov. V čase od 6. do 7. júla sa Medžugorie stalo domovom a miestom duchovnej obnovy pre 400 kňazov, a seminaristov z 23. krajín.

Pri zdieľaní kňazov o ich pocitoch zo seminára sa všetci zhodli v tom, že cez slová a srdce, no hlavne vďaka svedectvu otca Ivana Manduriča, Pán s novou silou zapálil plamienok svojej lásky v ich srdciach. Ako povedal jeden poľský kňaz, prednášajúci  hovoril tak jednoducho, ľudsky a zo srdca, že dokázal znovu zapáliť aj jeho samého, napriek vysokému veku. A tento Boží oheň bude teraz horieť z lásky k iným.

Tu sú svedectvá niektorých účastníkov:

„Ďakujem otcovi Ivanovi, ktorý v prednáškach odkryl svoj život a to mi pripomenulo slová pápeža Pavla VI. Myslel tým konkrétne slová, že dnešný človek potrebuje hlavne svedkov. Človek dokáže počúvať učiteľa len vtedy, ak je aj svedkom. Otec Ivan je svedkom a učiteľom súčasne. Téma seminára bola zjednotená s jeho životom.

V tieto dni sa seminára zúčastnili kňazi z celého sveta a to pre mňa symbolizovalo tvár Cirkvi,  jej jednotu v rôznorodosti. Seminár  mi napomohol  v obnove ducha, posilnil na ceste služby, na ktorú ma povolal Pán. Mohol som hlbšie preniknúť do slov Ježiša: „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“, a tiež som sa mohol utvrdiť v pravde, že bez modlitby nemôžem byť takým kňazom, akého ma chce Ježiš.“

„Vďaka semináru som pocítil  pozvanie byť s ľuďmi podobne ako stál Mojžiš pred Bohom a modlil sa za svoj ľud, pričom ho neprestával pred Bohom obhajovať. Ja ako kňaz som často postupoval inak a obhajoval Boha pred ľuďmi. No, v tieto dni som pochopil, že Boh je všemohúci a dokáže sa sám obhájiť. Pre mňa, kňaza, je dôležité byť s národom, stáť s ním pred Bohom v modlitbe ako Mojžiš.“

„To, čo sa mňa najviac dotklo v Medžugorí, bolo svedectvo o sile modlitby. Najprv to bolo len 6 detí, ktoré sa modlili, a dnes, po 34. rokoch je Medžugorie miestom, kde sa spoločne modlí tisíce ľudí z rôznych krajín sveta. Medžugorie je pre mňa symbolom sily  modlitby a nevyčerpateľný zdroj nádeje pre celý svet.“

„Ja prichádzam do Medžugoria  približne 10 rokov. Nikdy z Medžugoria neodchádzam prázdny, ale naopak, šťastnejší. Tak to bolo aj tento raz. My, kňazi sa často nazdávame, že veľa vieme. Ja som zistil, že toho až tak veľa neviem. Pochopil som, že najdôležitejšie je mať k ľuďom lásku, ktorú mal k ľuďom Ježiš, keď žil tu na zemi. V tieto dni sa vo mne zrodila túžba robiť šťastnými ľudí vo svojej farnosti,     priniesť im radosť a šťastie.“

„Do Medžugoria prichádzam od roku 2000. Prichádzam, aby som si obnovil radosť, lebo svet nám chce ukradnúť túto radosť – radosť byť  kňazom. Panna Mária vždy nájde cestu do srdca. Láska si vždy nájde cestu. Tento raz to urobila cez otca Ivana. Každý deň počas tohto seminára plačem od radosti, že som milovaný. Ďakujem Panne Márii za to, že som kňazom a že som milovaný.“

Svojím svedectvom sa podelili aj kňazi a seminaristi z Ukrajiny. V tomto roku sa ich na seminári zúčastnilo 111. Zvlášť nás potešilo, že sa ho zúčastnili predstavitelia troch vierovyznaní: rímskokatolícki, gréckokatolícki a pravoslávni kňazi. Účastníci z Ukrajiny sa podelili o to, že teraz prežívajú ťažké chvíle, ktoré so sebou priniesla vojna. Ďakovali Bohu za milosť pozvania do Medžugoria a možnosť účasti na duchovnej obnove.

Veľmi dôležité pre nich bolo to, že prednášajúci tiež prežil vojnu. Ako povedali oni sami: „V jeho srdci sme videli víťazstvo pokoja a Božej lásky vo všetkom, čo sám prežil. Z Ukrajiny nás sem prišlo veľa a mohli sme prijať do srdca Boží pokoj a chceme ho priniesť na Ukrajinu. My ako pastieri, to veľmi potrebujeme. Viem, že sa modlíte a prosím, aby ste v modlitbe pokračovali, aby na Ukrajine zvíťazil Ježišov pokoj“.

„Prosím vás, bratia - kňazi, prosím, modlite sa spolu s nami za náš národ“ – obrátil sa na kňazov jeden z pravoslávnych kňazov. „Prosme o ducha pokoja, požehnania, zmierenia, aby tento duch prišiel do sŕdc národov“. Spomenul si na slová sv. Augustína – „Dobre sa žije tomu, kto sa dobre modlí“. V tieto dni sme sa učili, ako sa dobre modliť. Nech nás Pán učí, ako sa modliť, aby sme nezaostávali v modlitbe. Nech sa naše modlitby stanú podobnými obeti Ábela“.

Kňazi z Ukrajiny sa na otca Ivana Manduriča obrátili aj s otázkou, ako oni, ako budúci pastieri, môžu pomôcť tým, ktorí sa vracajú z vojny a ktorí prežili všetky jej hrôzy.

V odpovedi na otázku otec Ivan pozval kňazov, aby najprv pracovali nad svojím srdcom.

„Prvým, čo môže kňaz urobiť je, že svojou nádejou prejde tento moment beznádeje. Veriť vo svojom živote, že Boh môže všetko. Prijať aj to, ako Boh práve teraz vedie jeho národ. A ako druhé, kňaz sa musí stať tým, kto sa modlí za dobro ako Ježiš v Getsemanskej záhrade. Mal by byť ako Mojžiš a tak byť schopným dvíhať iných. Vtedy sa bude viera vylievať na ľud, do duší.“

Otec Ivan zdôraznil, že toto ťažké obdobie sa má stať pre kňaza časom intenzívnej modlitby. Najprv treba pracovať nad sebou, aby do srdca nevstúpila nenávisť a nezakorenila sa tam. Veriť láske a nie nenávisti. Pretože najväčšou hrôzou je súhlasiť s hriechom, pomstou a nenávisťou.

„Kňaz, ktorý má nádej, kňaz, ktorý verí, že každé utrpenie má zmysel je viditeľný, dá sa rýchlo spoznať“.

Ľudia z Chorvátska, ktorí zažili strašné momenty vojny sa teraz stali svedkami nádeje a ľuďmi modlitby. Toto je možné, pretože Boh je tu, je pri nás. S ním má všetko zmysel.

Otec Ivan zdôraznil dôležitosť práce s ľuďmi z vojnových oblastí, dôležitosť otvorenia centier pomoci a o dare rýchlo reagovať. Taktiež nevyhnutnosť prítomnosti a služby kňazov a vojenských kaplánov v armáde, na poliach, rozhovor s vojakmi. Treba im byť na blízku, tak ako je Ježiš vždy s nami. Pomáha to kňazom pochopiť, čo prežívajú ľudia vo vojne. Treba si však uvedomiť, že takáto služba je povolaním. Boh môže v modlitbe odkryť kňazovi, ale aj zodpovedným v Cirkvi, koho pozýva do takejto služby.