Prišla som do Medžugoria prvýkrát, aj keď ma sem kamarátky volali už asi desať rokov.

Tu som začala vnímať a cítiť Máriu ako Matku. A dostala som veľa odpovedí.

Pricestovala som sem s úvahami nad svojou cestou v živote: Mám ukončiť kariéru? Čo mám urobiť ? Premýšľajúc nad týmito otázkami, počula som volanie Márie a jej slová o tom, že ona prichádza s dieťaťom v náručí a žehná nás spolu s dieťaťom Ježišom. Ja som neonatológ (lekárka pre novorodencov) a toto mi povedalo veľmi veľa.

Keď sme počas semináru pôstu vystupovali na Križevac, zbadala som jednu starenku, s bielymi vlasmi a s paličkou. Viedli ju dvaja muži. Dostala som chuť priblížiť sa ku nej a povedať jej, aká je pekná. Veď ona nesie na horu nejakú intenciu! Táto staršia osoba ide na Križevac. Dokonca nie na Podbrdo, ale na Križevac ?! Ale netrúfla som si. Pomyslela som si: A ako to bude vyzerať a čo si pomyslia o mne, veď som taká seriózna žena...

A tak sme išli ďalej, k ďalšiemu zastaveniu – Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník. V rozjímaní zazneli slová o tom, aká je Veronika odvážna žena, ako sa ona dostala cez zástup k tomu, koho miluje, ku Ježišovi a odvážila sa poutierať  jeho tvár. Tu som si všimla ako sa ku zastaveniu blížia títo starčekovia. Pomyslela som si: Treba konať!

Ukázalo sa, že táto babička je z Talianska, a povedala mi : „O, piccolina!“ ( „O, malička!“) A pri týchto jej slovách sa niečo zlomilo v mojom srdci – mám byť „piccolina“, ale odvážna  „piccolina“ .

Pretože v Litve som sa pohybovala v kruhoch, v ktorých sa diskutuje o zákonoch na ochranu života. Robila som, čo som mohla, ale vždy som sa bála, že poviem niečo nesprávne.

A teraz som sa modlila, aby som mala odvahu, ak ma ešte pozvú medzi seba. Verím, že čas všetko ukáže.

Ehle, Litva