Srdce človeka Boh stvoril pre seba a ono nemôže byť šťastné, ak Boh v ňom nie je na prvom mieste. Stačí, aby sa niekto spýtal, čo vplýva na jeho konkrétne rozhodnutia, a zistí, na ktorom mieste v jeho živote je Boh. Keď sa Boh stane kritériom všetkých rozhodnutí, všetkých činov, potom sa môže hovoriť, že Boh je v ňom na prvom mieste.

Tak to bolo v Ježišovom živote. Robil všetko a len to, čo bolo Otcovi po vôli. On je celkom v Otcovi a Otec v ňom. Slová, ktoré hovoril, nepovedal sám od seba, ale počul ich od Otca. Keď počas pôstu musel bojovať s pokušiteľom, všetko konal, aby preslávil Otca, aby sa diabol klaňal Otcovi. Žil z jeho slova a nedovolil pokúšať Otca. A keď prežíval smrteľný zápas v Getsemanskej záhrade, celkom sa podrobil Otcovej vôli a na kríži odovzdal svojho ducha do Otcových rúk. Bohu patrí prvé miesto v srdci človeka v každom okamihu života.

Ak človek zostane len pri modlitbe, ľahko sa môže do ducha modlitby a modlitebného úmyslu votrieť sebectvo a pýcha. Hoci sa hovorí: „Otče, buď tvoja vôľa, “ ale očakáva sa, aby bolo tak, ako my chceme. Preto sa človeku, ktorý sa modlí, ľahko stane, že Božiu lásku, milosrdenstvo a dobrotu meria podľa toho, čo dostal, alebo nezískal z toho, za čo sa modlil. Takto celý modlitebný život sa môže stať zápasom medzi vôľou človeka a Božou vôľou.

Preto nie je prehnané, ak povieme, že naša modlitba môže byť aj bezbožná, teda, že nehľadáme ani Boha, ani jeho vôľu, ani jeho lásku, ani jeho kráľovstvo, ale hľadáme ho iba natoľko, nakoľko nám môže niečo dať. Preto nás Ježiš upozorňuje, aby sme najprv hľadali Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, a to ostatné sa nám pridá (porov. Mt 6, 26-34). Ak neposlúchneme Ježiša, budeme sa modliť podnietení svojimi potrebami, a keď nám ich Boh nedá, odvrátime sa od neho sklamaní, že nám nedal to, čo sme žiadali.

Kto však prijme výzvu a začne sa modliť a žiť o chlebe (čo prakticky znamená: kto počas života o chlebe dva dni zanecháva iné veci), ten si oslobodí srdce od sebectva a pýchy, od pripútanosti k svojim želaniam a chúťkam, od nezdravej závislosti na materiálnych veciach, na sebe a iných. Tak sa Bohu otvára priestor, aby mohol zaujať prvé miesto v srdci človeka. Boh nezaujme srdce, aby ho zotročil, ale aby ho oslobodil, aby mu bol svetlom, cestou, pravdou, životom, pokojom, láskou, aby mu bol všetkým.

Boh nezaujme srdce, aby ho zotročil, ale aby ho oslobodil, aby mu bol svetlom, cestou, pravdou, životom, pokojom, láskou, aby mu bol všetkým...

Pôstom a modlitbou sa človek oslobodzuje a stáva sa spôsobilým žiť životom dôstojným človeka. Treba dávať veľký pozor a nikdy nezabúdať, že práve tento rast slobody je aj meradlom pre pôst a modlitbu. To si treba vždy pamätať, skúmať sa a neuspokojiť sa len vyratúvaním dní, keď sme sa postili, ani množstvom modlitieb, ktoré sme odriekali. Ježišov život a pripodobňovanie sa k nemu zostávajú jediným a hlavným kritériom. V slobode, ktorá rastie pôstom a modlitbou, aj po pôste sa stane citlivejším k vlastnému vzťahu voči sebe, voči druhým aj k materiálnym veciam.

Ľahko pocítime, ak sa nám pôst a modlitba krútia v začarovanom kruhu neslobody, pretože vtedy bude pre nás pôst len nepríjemným odriekaním sa príjemných vecí, a modlitba odriekaním sa voľného času, a budeme mať pocit, že modlením strácame čas.

Som presvedčený, že človek nie je schopný zriekať sa, ale je schopný zamieňať. Pôstom a modlitbou sa odhaľuje to, čo je lepšie, a ľahko sa zanecháva to, čo nie je dobré alebo menej dobré. Preto na životné skúsenosti svätých a mystikov vôbec nesmieme pozerať z hľadiska odriekania sa, ale zámeny. To znie nepríjemne pre nás, „normálnych“ kresťanov, že sa niekto zriekol rodiny, majetku, všetkého, ak nevidíme, že sa to zamenilo za lepšie. Preto je stále menej kresťanov pripravených radikálne nasledovať Ježiša: nevidia zámenu za to, čoho sa zriekajú a o čom Ježiš sám hovoril (porov. Mk 10, 38).

Ak sa v kňazskom a rehoľnom živote praktizuje zriekanie, ale nepríde to „stonásobné“, čo je v sľube, vtedy sa stráca zmysel života i poriadok, zotrváva sa v hneve a nervozite, život zostáva prázdny a stále viac sa vyskytujú ozajstné tragédie u tých, ktorí majú ohlasovať radostnú zvesť!

Preto každý kresťan, a najmä kňaz a rehoľník, musí sa postiť a modliť, lebo s pôstom a modlitbou vniká do tajomstva Božieho kráľovstva a Božej lásky a stáva sa človekom podobným Kristovi, schopným obetovať svoj život za iných!