„Od 9. do 16. júna sme sa so synom Vjačeslavom zúčastnili púte v Medžugorí. Na začiatku púte som sa cítil náhodným človekom pomedzi pútnikmi. Pravdou je, že som veriaci, ale do kostola chodím len občas a to hlavne v prípade pohrebu niekoho z rodiny alebo známych. Ale postupne som pochopil, že spoločná modlitba, obrátenie sa k Bohu je veľmi blízke mojej duši a srdcu.

Veľmi ma zasiahol výstup na horu Križevac a rozjímanie otca o utrpení Krista, ktoré prijal kvôli nám. Dovtedy som ani len netušil, že mám toľko hriechov. Vystupujúc na horu sa mi zdalo, že mám ešte veľa síl, ale keď som schádzal, uvedomil som si, že ich už takmer niet. Potom mi zavolala moja manželka a povedala mi, že kvôli zdraviu nášho syna Slavika, musíme prehodnotiť naše vzťahy v rodine. V tom čase som sedel a rozmýšľal som o tom istom. Pravdepodobne nás Boh oboch učil, hoci sme boli od seba vzdialení viac ako dvetisíc kilometrov.

Druhý moment, ktorý som si zvlášť zapamätal, bolo stretnutie s Terkou. Keď hovorila o tom, že Panna Mária povedala, že do Medžugoria nikto nepríde náhodou, pochopil som, že je to naozaj tak. Pocítil som teplo, dobro a lásku, akoby samotná Panna Mária prišla na zem. Znamená to, že Boh ma postrčil ísť na túto púť, aby som sa mohol zorientovať v sebe a nájsť pravú cestu k nemu.

Vďaka všetkým organizátorom púte za možnosť navštíviť sväté miesta.“

Anatolij, Lotyšsko

„Dobrý deň! Píše vám Vitalij Drozd. Som invalid – nevidiaci. Bol som v Medžugorí prvýkrát. Púť bola nezabudnuteľná nielen pre mňa, ale aj pre moju mamu. Mama ma vychováva sama. Otec sa ma vzdal hneď, ako sa dozvedel o mojich problémoch so zrakom. Mama veľa pracuje, a preto púť do Medžugoria bola pre ňu výnimočným oddychom. Veľmi sme vďační organizátorom, všetko bolo vynikajúce.

Chcem sa podeliť so svojimi dojmami a myšlienkami. Predtým, keď som bol s kamarátmi, chcel som byť s nimi a hrať sa, ale neprijímali ma hovoriac, že nie som taký ako oni a že to nezvládnem. A v Medžugorí som sa zúčastňoval všetkého, necítil som, že mám nejaké problémy so zdravím. Niekedy dokonca aj mama o tom pochybovala. Keď sme vystupovali na horu povedala mi: „Nepôjdeme, je to ťažké“, ale Boh vždy pomáha a posilnil aj mňa.

Vzal som mamu za ruku a povedal som jej, že bezpodmienečne pôjdeme a všetko sa podarí. Aj sa podarilo. Mal som silu ísť nielen sám, ale aj pomáhať mame. Bolo nám dobre. Dostali sme Božiu milosť! Keď sme boli na vrchu, mal som takého myšlienky:

„... na vrchole útesu,

úpenlivo hľadím na  nebesia a obdivujem,

aké zázraky dokáže robiť láska,

aká nádhera a pokoj je na duši,

a srdce bije bez starostí,

s láskou možno bez prekážok,

prejsť nespočetne veľa ciest.

Ona vie upokojiť

a dá ti teplo a radosť.

Láska je ako med –  

má v sebe len sladkosť.

A staneš sa akoby vtákom

letiacim ako strela do výšav.“

Keď som sa vrátil domov, povedal som priateľom o svojej púti. Všetci mlčali a počúvali. Medžugorie je miesto, kde sú všetci ľudia priateľskí, milí a dobrí. Chcel by som, aby všade bolo tak. Nechcelo sa mi odtiaľ odísť. Ďakujem všetkým.“

Vitalij, Lotyšsko

„Volám sa Mária, som invalid prvej triedy, „vozíčkárka“. Mám 62 rokov. V Medžugorí som bola štvrtýkrát. Chcem sa podeliť s dojmami z púte v Medžugorí v júni 2015.

Je to obdivuhodné miesto. Miesto, kde sa nebo dotýka zeme a ty to cítiš. Všetko je preniknuté láskou, pokojom, radosťou. Tu sa napĺňaš radosťou jednoducho len tak, pre nič za nič. Bolesti, ktoré mučia v každodennom živote, oni sú, ale doslova sa otupujú a ustupujú do úzadia. Prvé miesto v srdci má radosť.

Zvláštny dotyk Panny Márie som pocítila už v Krakove, a potom pri modlitbe ruženca na úpätí hory. Pri adorácii som cítila skutočnú Ježišovu prítomnosť, ktorú nemôžem vyjadriť slovami. Spýtala som sa ho: „Ježišu, čo odo mňa očakávaš, čo mám robiť v tomto živote, čím ťa môžem potešiť?“ Odpoveď bola krátka: „Slúžiť“. Chcela som zakričať: „Čo si? Ako? Čo ja môžem?“ Chcela som poprosiť o niečo ľahšie. V tej minúte sa mi zdalo, že je to nereálne, ale viem, že Boh mi nedá viac ako môžem urobiť...

Sedela som a plakala vediac, že Ježiš ma očisťuje, oslobodzuje od mojich pochybností, nerozhodnosti. A Ježišovi som povedala: „Áno, Ježišu, ako ty chceš. Milujem ťa. .“

Marija, Lotyšsko