„Láska spôsobuje, že človek sa realizuje cez pravý dar seba samého: milovať znamená dávať a prijímať to, čo sa nedá ani kúpiť, ani predať, ale iba slobodne a vzájomne darovať".

(List rodinám, 11)

Celý obsah pápežovho posolstva rodinám je nasýtený pojmom „dar“… Man­želský sľub je síce formulovaný takto: „beriem si teba za manželku“, ale toto „beriem si“ nikdy neznamená, že si ťa privlastňujem, tak ako si môžem privlastniť nejakú vec. Berieš si, ale sľubuješ lásku a vernosť až do smrti. Takéto darovanie sa v manželstve je poistené veľkým sľubom, ktorý sa skladá pred Bohom na celý život, až do smrti. Človek dostáva druhého človeka, ale s istými podmienkami – musí ho milovať láskou, ktorá je večná. Až vtedy máme právo povedať: „moja, môj“.

Je to jedinečný dar, ktorý stratí svoj rozmer, ak si ho privlastníme. Žena, ku ktorej sa muž správa takto: „mám ženu, aby som ju mal, aby som ju mal pre seba, pre svoj pôžitok a hoci aj pre svoju radosť“, sa cíti ponížená a ukrivdená, pretože je vnímaná ako úžitková vec. Pocit vlastníctva, postoj vlastníka, sú priamo namierené proti láske.

Odpoveď na to, že druhý človek sa pre mňa stal darom, môže byť len jediná – veľká vďačnosť za obdarovanie, za dôveru, ktorú ti druhý človek prejavil, keď ti dal seba, celý svoj život.

Vďačnosť a obdiv! Sú to dva póly prežívania, aké má mať človek, keď sa spája s druhým človekom vo sviatosti manželstva, na nich, ako na osi, sa má nachádzať všetko, čo sa má prerodiť do skutočnej veľkej lásky, ktorá robí z manželstva najväčšie životné dobrodružstvo. Os, okolo ktorej sa má točiť ich život. Vďačnosť voči človeku aj voči Bohu, ktorý milovaného človeka stvoril a zveril ho mne, a obdiv voči tomuto človeku, ktorý je celkom iný ako ja, krásny nielen telesnou krásou, ale v celom svojom ľudskom bytí – mužskosti či ženskosti, obdiv tohto Stvoriteľovho diela. Manželská láska sa má stať trvalým prežívaním obdivu!

...Manželská láska sa má stať trvalým prežívaním obdivu!...

…Pápež … píše, pripomína, že láska nie je „za niečo“, nedá sa kúpiť. Nemiluješ „za niečo“, ale miluješ preto, lebo druhý človek sa ti odovzdal, a hoci je to ťažký dar, jednak je v ňom ukryté ľudské, pozemské šťastie.

V čase keď Svätý Otec pracoval s mládežou, napísal: “Od teba záleží, ako vyzerá tvoja láska.“ Človek, ku ktorému sa správaš ako k najvzácnejšiemu pokladu, nachádza svoj pravdivý rozmer, aký doňho vložil Boh, a nachádza aj Božiu lásku, ale pod podmienkou, že ho miluješ nezištne. Znamená to – milujem ťa preto, že si; preto, že si, aký si a preto, že si so mnou.

Sú manželské páry, ktoré prežívajú veľké dobrodružstvo opravdivej lásky, ktorú chcú zvečniť vo svojich deťoch. Sú ľudia, ktorí si jeden druhého skutočne vážia ako poklad a každé dieťa prijímajú ako dar z neba! Ide len o to, aby sa táto ozvena z ľudských sŕdc dostala všade tam, kde sa človek približuje k človeku – muž k žene, chlapec k dievčaťu. Umožní to každému človeku nájsť svoj pravdivý rozmer. A človek, ktorý sa cíti prijatý ako dar, sa bude rozvíjať v láske a jeho ľudské „ja“, ktoré odovzdal z lásky, sa stane súčasťou šťastného „my“.

My dvaja spolu, my – manželia, ktorí sme spolu šťastní! Toto nie je rozprávka – takí ľudia sú, žijú medzi nami. Treba ich len ukázať svetu, aby všetci uverili, že človek, každý človek, je darom nielen pre otca a pre matku, ale aj pre celý svet!

Myšlienky sú vybrané z knihy:

Rodinám, aby boli silné v Bohu…,

Wanda Póltawska (SALI-FOTO, 2010).