DSC05643Mala som 28 rokov, keď som po prvýkrát putovala k Panne Márii, Kráľovnej pokoja, do Medžugoria. Volám sa Sandra, mám 32 rokov, som zo Slovenska z malého mesta Trenčianske Teplice.Moja mama sa volá Ľudmila. Otca ani súrodencov nemám. V čase, keď sa ma birmovná mama Mirka spýtala, či chcem ísť na Festival mladých do Medžu, som pracovala ako opatrovateľka a starala sa o 93 ročného pána v Nemecku.

Mama bola živiteľ rodiny. Mala viac zamestnaní naraz a popri tom ešte štúdium. A tak mojím otcom bol nebeský Ocko a stále ním aj je.

Keď som sa ako dieťa udrela alebo som spadla, vedela som, prečo to bolo. Väčšinou s úsmevom na tvári som pozrela hore a povedala: „Prepáč, ja viem“.

Mám sviatosti, vedela som, že Boh je a cítila, že ku mne hovorí, ale nežila som vieru. Nerozumela som, prečo sv. spoveď, načo ísť na sv. omšu, veď Eucharistia je len symbol.

V mojom srdci bola beznádej, strach, úzkosť, špina, prach, rany. A ak nie je zdravá duša, nie je zdravé ani telo. K problémom so srdcom sa pripojili problémy s kĺbmi.

Aj napriek tomu, že sme nemali toľko peňazí, aby sme mohli ísť do Medžu, prihlásili sme sa. Pár dní pred odchodom sa v kabelke, ktorú nikto nepoužíval objavili slovenské peniaze. Nemohli byť zabudnuté. Keď nám ich zmenili na eurá, stačilo to presne na zaplatenie zájazdu, stravy aj suvenírov. Naša nebeská Mamka sa stará. Pred púťou sa začalo všetko rútiť –  v práci, doma a aj zdravotný stav.

Ale Pán je silnejší ako všetky problémy sveta. A prišiel deň 30.7.2011, o 15:00, Danka a Vladko (vedúci púte) nás privítali objatím. Tešila som sa na more, spánok a kuchárske špeciality. Púť som si predstavovala ako dovolenku.

A... A v mikrofóne zaznela veta: „Nemôžeš sa vrátiť taký, aký tam ideš.“

Deň strávený pri mori. Večer sme prichádzali do Medžugoria. Išli sme sa prejsť k hrobu pátra Slávka. Pri    spovedniciach som pocítila v duši taký veľký pokoj ako nikdy predtým. Mala som pocit, že si ľahnem na zem a že tu môžem aj zomrieť. Teda, narodiť sa pre nebo. Kráčali sme ďalej pomedzi ľudí, ktorí adorovali. Mladí muži kľačali s ružencom v ruke. To som nikdy predtým nevidela.

Druhý deň skoro ráno nás Vladko budil: „Ideme na Podbrdo.“ „Hmmm, no dobre, tak raz tam vyjdem.“

Nevedela som sa modliť ruženec. Len tak som lepila Otče náš, Zdravas´, Verím v Boha...

Zrnko po zrnku som bola bližšie a bližšie k Matke Božej. Videla som ju len odzadu, sadla som si na obrovský kameň a vtedy mi Boh ukázal môj život ako film. To, aká som špinavá, hriešna, aký život žijem, to ako chcem svoj kríž niesť sama. Nevládala som už ďalej. Ako by mnou prešla tá najväčšia láska, nežnosť, dobro, Matka Božia. Po lícach sa mi kotúľali slzy.—. jedna za druhou.

Nedalo sa to zastaviť. Ale to nebol plač, ako keď sa udriete, to bol taký uzdravujúci plač, plač z hĺbky duše. Slzy, ktoré prechádzajú cez potrubie vášho života a berú so sebou všetku tú špinu, utrpenie, bolesť.

„Panna Mária, čo to so mnou robí, keď som 10 metrov od teba a čo sa bude diať, keby som podišla k tebe?“ Zišla som dole. Nevidela som Panne Márii do tváre. O pár dní po spovedi, som opäť prišla na Podbrdo k našej Mamke, a tentokrát som podišla bližšie.

Toto bol prvý dotyk Panny   Márie, prvá pomoc pre dušu i telo.

Panna Maria sa dotkla môjho srdca a cez Eucharistiu, modlitbu ruženca, pôst, sv.spoveď, Sväté písmo ma vedie k Ježišovi.

Dnes sú to 4 roky, odkedy som prišla po prvýkrát do Medžugoria. Už 4 mesiace žijem v spoločenstve Svetlo Máriino v Medžugorí, v škole lásky Panny Márie, prvý semester :) Prosím  o modlitby, aby som prešla.

Vďaka ti Matka Božia.

Vďaka ti mama moja.