Svätou omšou 2. februára 2016 na sviatok Obetovania Pána sa v Cirkvi skončil Rok zasväteného života. Drahí naši zasvätení Bohu bratia a sestry, spolu s vami chceme spomínať a ďakovať za všetky milosti a dary prijaté v tomto roku. Aký bol pre vás tento rok, ktorý Cirkev vyhlásila Rokom zasväteného života? Čo konkrétne urobil pre vás Pán? Za čo ste Pánovi vďační pri rekapitulácii tohto roku?

o.Eduard CSSR, Bielorusko: „Rok zasväteného života možno porovnať s mólom, ktoré vedie do rieky. Všetci vieme, že rieka je miestom, kde sa dá príjemne stráviť čas, spomínať na radostné chvíle života a dokonca zahliadnuť hemžiaci sa podvodný svet. A mólo nám v tom len pomáha – môžeme na ňom sedieť, máčať si nohy vo vode a tešiť sa zo slnečných lúčov alebo ležať na ňom a myšlienkami sa preniesť do krásnych momentov z detstva. Vyhlásenie Roku zasväteného života bolo pre mňa takýmto mólom, na ktoré si môžem nielen ľahnúť a spomínať, ale z ktorého sa môžem ponoriť do hlbiny duchovného života zasväteného Bohu.

Je pekné spomenúť spoločné iniciatívy reholí, ktoré sa uskutočnili počas tohto roku v našej krajine (Bielorusko), no zvlášť, vznik Konferencie rehoľníčok a rehoľníkov Bieloruska. Je to konkrétny výsledok a plod uplynulého roka pre našu budúcnosť. Keď rozmýšľam už o končiacom sa Roku zasväteného života, musím spomenúť všetkých odvážnych a verných, vďaka ktorým sa uskutočnili tieto konkrétne iniciatívy. Ich príklad prežívania svojho povolania, ich iniciatíva a snaha len potvrdzujú hĺbku daru mníšstva v Cirkvi. Bože, vďaka ti za to, že je nás tak veľa a ty myslíš na každého z nás!“

o.Josef SJ, Česká republika: „Zo svetského a úplne obyčajného pohľadu to bol rok, ktorý priniesol normálne problémy, normálne výzvy, kedy človek rieši problémy spojené s konkrétnym životom v reholi. A v tomto nebol tento rok ničím výnimočný. Čo sa týka práce, bol to ďalší rok služby, ktorú máme v Cirkvi.

Ten dar, ktorý ja vnímam a ktorý vníma aj celá provincia je to, že v septembri 2015 traja mladí muži zložili svoje prvé sľuby a jeden mladý muž vstúpil do noviciátu. Niekoľko rokov sme mali také obdobie, že nebol nikto, kto by k nám vstúpil a vydal sa na cestu zasväteného života. Buď nevstúpili vôbec alebo prišli ako kandidáti, ktorých nakoniec nebolo možné prijať, a potom boli aj takí, ktorí odišli už počas noviciátu. A potom sa človek cíti ako svätá Alžbeta, ktorá nemohla mať dieťa, alebo ako Samuelova matka. Človek sa modlí k Pánovi a pýta sa, čo urobil zle, čo je to, že niet požehnania. A tento stav vedie k tomu, že je človek smutný, stráca nádej, klesá na duchu a podobne. A vo chvíli, keď prišli títo traja, ktorí zložili sľuby a ten, ktorý začal noviciát v Roku zasväteného života, sú povzbudením, pretože to je veľký Boží dar. Povolanie dáva jedine Boh, nikto iný. Nedá sa nasimulovať ani si ho vynútiť. Je to slobodný Boží dar a tiež slobodná odpoveď daného človeka, ktorý Bohu odpovie: „Áno, tu som. Pošli ma.“

Je to samozrejme zdroj veľkej nádeje, obrovského povzbudenia, pretože kým existujú ľudia, ktorí odpovedajú: „Pošli mňa, tu som, Bože“, potom všetko, čo robíme, o čo sa snažíme – teda slúžiť Bohu, vidíme, že je úplne v jeho rukách a toto dielo bude mať pokračovanie. Jednoducho povedané – nie sme „bezdetní“.

Je to dar, ktorý sme ako jezuitská provincia dostali. Je to dar, za ktorý som ja osobne veľmi vďačný.

Dá sa povedať, že inak tento rok nebol ničím výnimočný, aj keď je pravda, že neprišli len noví ľudia, ale tiež nikto z mojich spolubratov neumrel. Vnímam to ako Božiu milosť, že sa náš počet nezmenšil, ale naopak, vzrástol. A za to som vďačný a ďakujem Bohu.“