Všetko to začalo veľmi jednoducho. Študovala som bioetiku vo Valencii, v Španielsku, keď sa v decembri 2013 objavil v kinách film Juana Manuela Cotela Máriina zem. Keďže Juan Manuel je z Valencie, prirodzene, veľmi veľa ľudí rozprávalo o filme, či bude dobrý alebo nie. Ten týždeň som bola veľmi unavená a potrebovala som ísť von...Išla som, netušiac, čo sa stane neskôr.

Film, zábavný a dojemný, zanechal vo mne ozvenu. Ako obrátené, mladé dievča, ktoré vo svojej biografii prešlo jasným momentom od „pred Kristom“ do „po Kristovi“, som bola znovu usvedčená v tom, aký dobrý a milosrdný je ten, ktorý mi dal život a šancu byť jeho dcérou. Pamätám si, že som išla domov z kina a plakala som od radosti, keď mi mysľou prešla plachá myšlienka: „Tento film by mohol urobiť veľa dobra v mojej krajine, keď sa vrátim.“ Ale videla som sa neskúsenou, príliš slabou a príliš ďaleko od Litvy.  Tak som v tichosti nosila túto myšlienku vo svojom srdci, až kým som sa o rok neskôr nezoznámila s jedným talianskym chlapcom, ktorý distribuoval film v Taliansku a povedala som mu o svojej túžbe. Povzbudil ma, aby som sa spojila s Cotelovým tímom, a tak to všetko začalo.

Keď sa teraz pozriem späť a predstavím si tú ťažkú prácu, ktorá bola  urobená, bezsenné noci, stresové momenty, problémy a chyby, ktoré sa urobili, vidím viac ako len toto. Vidím Krista ako ma nesie púšťou a usmieva sa, pretože na tejto ceste som dostávala lekcie od svojho Pána.

Musím povedať, že keď som začala prekladať film a rozmýšľať o tom, ako ho rozšíriť v Litve, nemala som žiadnu predstavu o tom,  ako to urobiť. Išla som krok za krokom Božím krokom. Bola som veľmi ustarostená a nemohla som veriť, čo za bláznovstvo to robím. V skutočnosti to bolo bláznovstvo! Do distribuovania filmu musíš investovať peniaze, musíš vedieť aspoň základné pravidlá ako sa to robí, potrebuješ čas a profesionálnu pomoc. Nemala som žiadnu z týchto vecí. Mala som len Božie volanie „kráčať po vode“, modlitbu a sebazapieranie. Ostatné veci prichádzali cestou. Keď sa teraz pozriem späť a predstavím si tú ťažkú prácu, ktorá bola  urobená, bezsenné noci, stresové momenty, problémy a chyby, ktoré sa urobili, vidím viac ako len toto. Vidím Krista ako ma nesie púšťou a usmieva sa, pretože na tejto ceste som dostávala lekcie od svojho Pána. A tiež vidím ľudí, ktorí, keď si pozreli film, boli šťastnejší.

Zatiaľ som to ešte nespomenula, ale pred distribúciou filmu som ešte nikdy predtým nebola v Medžugorí. V skutočnosti, film pre mňa bol a je o Panne Márii a samozrejme zahŕňa v sebe aj mnoho iných tém, vrátane zjavení v Medžugorí. Medžugorie som navštívila po predstavení filmu v Litve. Uvedomovala som si, že niekto chce, aby som tam išla a mala svoju vlastnú skúsenosť a názor, ako len počúvať názory iných ľudí, ktorí tam boli alebo neboli. Tak som išla...

Pamätám si tú slnečnú modrú oblohu a seba ako hovorím Márii: „Vyzerá to, akoby si si ty vybrala toto miesto...“, a dostala som odpoveď: „To, čo naozaj hľadám sú ľudské srdcia. A tvoje tiež.“

Rozhodla som sa ísť autobusom a cítiť sa ako cestovateľ, ktorý zažíva nepohodlnosti a „hlad“ po mieste cieľu. Po dvoch nociach strávených v autobuse a po jednej nočnej zastávke v Dusseldorfe som nakoniec prišla do Bosny a Hercegoviny. Pamätám si tú slnečnú modrú oblohu a seba ako hovorím Márii: „Vyzerá to, akoby si si ty vybrala toto miesto...“, a dostala som odpoveď: „To, čo naozaj hľadám sú ľudské srdcia. A tvoje tiež.“ V skutočnosti som sa čudovala tomu, aký bol môj úmysel ísť do Medžugoria. Nebola som chorá, nemala som žiaden konkrétny problém, už som poznala svoje povolanie v Cirkvi, bola som šťastným dievčaťom. Tento výlet bol jednoducho súčasťou mojej cesty, jednou z možností ako podrásť vo viere, modliť sa za druhých aj za seba a ďakovať Bohu a Panne Márii za všetko, čo mi dali.

V Medžugorí som mala nádhernú príležitosť stretnúť Filku, miestnu prekladateľku a sprievodkyňu, ktorá účinkovala vo filme a ktorá ma predstavila komunite Svetlo Máriino. Naozaj môžem povedať, že sú svetlom a som vďačná Márii, že som ich stretla. Oslovila ma aj úžasná práca Františkánov. Ale pre mňa osobne najintímnejšou a najkrajšou skúsenosťou bol výstup na horu Križevac. Videla som svoju cestu života a Boh mi odkryl jednu z hlavných zmien, ktoré chcel vo mne  vidieť kvôli mne a kvôli môjmu šťastiu.

Na koniec môžem povedať, že som sa vrátila domov bohatšia a s odpoveďami, ktoré som vedome možno nehľadala, ale v skutočnosti som ich potrebovala. A Boh vedel, že som ich potrebovala. Nakoniec, čo sa mi potvrdilo nezávisle od oficiálneho stanoviska k  Medžugoriu, že doteraz mi toto miesto prinieslo veľa ovocia, ktoré bude trvať naveky. Všetko, čo môžeme robiť, je len ďakovať Bohu svojimi slovami a skutkami.

Salomeja, Litva