Moja cesta k Bohu sa začala v roku 2005, hoci, sa mi vtedy zdalo, že už je koniec. Stratila som záujem o život. V jednej chvíli som stratila nádej na šťastie. Stratila som najvzácnejšieho človeka, osobu, bez ktorej som nevedela žiť – mamu.

Celý nasledujúci rok bol veľmi ťažký: pohlcovala ma priepasť zúfalstva a len podpora mojich blízkych, krehký klíček viery v Boha a v nesmrteľnosť duše mi pomáhali udržať sa na okraji tejto priepasti a nespadnúť.

Pán videl ako mi je ťažko a zrejme mi posielal sny, v ktorých som sa mohla stretať so svojou mamou... Jeden sen som si zvlášť zapamätala. V ňom ma mama prosila modliť sa k Panne Márii – „veď ona je veľmi mocná“. Po týchto slovách som uvidela tichú siluetu Panny Márie na pozadí akejsi hory... O 6 rokov neskôr som prišla do Medžugoria a znovu som  uvidela tú horu -  vedela som, že tu ma čaká Panna Mária.

No, ale postupne. Na ďalekú púť sme sa vybrali spolu s manželom, ale pri tom každý sníval o svojom. Ja celá bez seba a oduševnená som snívala, že navštívim sväté miesta, pomodlím sa za tie najskrytejšie túžby. A aby som bola úprimná, chcela som aj vidieť znaky Máriinej prítomnosti tu na zemi. Môj manžel bol ďaleko od sentimentálností, bol realistický a nohami na zemi. Vôbec si nevedel predstaviť, čo je púť a odhováral ma rôznymi spôsobmi. Ale pod nátlakom argumentov bol nútený kapitulovať...

Veľmi starostlivo sme sa zbalili: ja – pohodlné oblečenie, krížovky, stolovú hru (pre každý prípad); on – pohodlné oblečenie, taktiež mobil, úplne nabitý hudbou, hrami a 16 GB „veľmi zaujímavých“ akčných filmov.

Tak sme sa vyzbrojení vydali na cestu. Už v autobuse sa môj manžel „cítil zle“. „Čo sú to za čudné modlitby, donekonečna len Zdravas Mária, Aleluja“... Rozmýšľa: „Ale sme dopadli, určite je to sekta a teraz nás naverbujú... Veľmi ochotne sa so mnou delil so svojimi domnienkami  a podráždenosťou: „Čo tu robíme, sme predsa pravoslávni, veríme v Boha, chodíme do kostola, pálime sviečky, modlíme sa, keď niečo potrebujeme, vari, je to málo? Viac   nepotrebujem, nechcem...!“

V iných situáciách by mi došla trpezlivosť, ale v Medžugorí sa moja duša naplnila takou pokorou, porozumením, prichádzali tie správne slová, intonácia hlasu a videla som, aký boj sa odohráva vo vedomí môjho muža.

Výstup na horu Podbrdo, stretnutie s vizionármi, svedectvá bývalých narkomanov v Cenacole... Môže človek ostať ľahostajný?

A keď sme mali voľný čas, čo si myslíte, kam sme šli? Na kávu? Nie, išli sme k modrému krížu a modlili sme sa spolu ruženec. To je to Máriine víťazstvo, to je ten zázrak!

Na štvrtý deň bolo už aj miesto na USB-čku pre duchovnú hudbu a fotografie na spomienku.

Kto by si len pomyslel, že môj muž, milovník športu, ktorý sa pravidelne stravuje 5x denne tak ľahko prijme pôst a vôbec sa nebude sťažovať?  V Medžugorí sme sa obaja vyspovedali a ja som to urobila prvýkrát v živote (33 rokov).

Povzbudivé slová kňaza, očistenie sa od ťažiacich hriechov a rozlievajúca sa milosť nás upevnila v túžbe zosobášiť sa. Našou skromnou obetou bola zdržanlivosť od telesnej blízkosti do samotného prijatia sviatosti.

Koľko lásky vyžarovala naša skupina držiac sa za ruky na vrchu Križevca! Zdalo sa mi, že v tej chvíli sme všetci zabudli na seba, na svoje osobné záujmy a jednoducho sme sa radovali ako deti vediac, že Boh nás miluje a my milujeme jeho. Prichádzala nám len jedna modlitba: „Pane, pomôž nám zachovať si túto lásku a milosť na celý život...“

Vôbec sme sa nehnevali, že sme nevideli Pannu Máriu na vlastné oči, ale všetky tie zázraky, ktoré sa stali v našich dušiach, v našich srdciach sú nevyvrátiteľným dôkazom viery!

Odvtedy prešiel už nejaký čas... Ja predovšetkým žijem spomienkami na Medžugorie, postím sa stredy a piatky, pravidelne chodím na sv. spoveď, s radosťou chodím na nedeľné a sviatočné sv. omše. Stane sa, že sa potknem, ale teraz sa vstáva oveľa ľahšie, veď predsa cítim ruku môjho milujúceho nebeského Otca. Ešte chcem povedať, že viera a modlitba, samozrejme, nezbavujú človeka pozemských ťažkostí, bolo by hlúpe tak rozmýšľať, ale jednoznačne s Bohom sa dá všetko prežiť, nachádzajú sa sily a odkrýva sa zmysel utrpenia... Cesta môjho muža k Bohu je trošku tŕnistejšia, ale tiež sa zmenil. Modlím sa, trpezlivo čakám a verím, že každý má svoju cestu a Pán pripravil pre neho niečo zaujímavé!

Nataša a Sergej, Ukrajina