Téma odpustenia hriechov v spoločnosti vždy rozpútala veľké diskusie a spôsobovala rozpaky. A v evanjeliu podľa Marka, v úryvku o uzdravení ochrnutého z Kafarnauma (Mk 2, 1-12), túto debatu otvoril samotný Ježiš.

Vieme, že Ježiš povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy“ (2, 5). Prítomných zákonníkov to pohoršilo, spôsobilo to v nich zmätok a obvinili Ježiša z rúhania. V židovskej tradícii odpustenie hriechov bolo privilégium Boha! Týmto svojim postojom si uvedomovali priepasť, ktorá oddeľuje človeka od Boha. A človek sám nemôže preklenúť túto vzdialenosť, len Boh zo svojej iniciatívy môže odpustiť hriechy. Zákonníci si netrúfali pripísať Ježišovi moc odpustiť hriechy. A toto zázračné uzdravenie vyvolalo otvorenú reakciu: „Také niečo sme ešte nikdy nevideli“ (v.12). „Zástup spoznáva, že medzi Ježišom a Bohom je jedinečné spojenie. V Ježišových skutkoch sú tieto dva aspekty – uzdravenie a odpustenie hriechov – veľmi úzko prepojené. Dosvedčujú totiž jeho moc zmieriť ľudí s Bohom prostredníctvom uzdravenia ich vzťahov s ním“ (str.9).

Ale spoločenstvo veriacich aj dnes predkladá pred celú spoločnosť otázky: Kto môže odpustiť hriechy? Má hriech, odpustenie, milosrdenstvo, zmierenie ešte nejaké miesto v súčasnom svete? Potrebujeme vôbec Božie odpustenie? Prečo potrebujeme skúsenosť milosrdenstva?

Stratil sa zmysel pre odpustenie, pretože spoločnosť vyzdvihuje jedinca, porovnáva ho s druhými, vyzdvihuje sa efektivita, produktivita, blahobyt a „koncepty ako „odpustenie“ a „spása“ sa stávajú nepochopiteľnými a neznesiteľnými“ (str. 9). „Preto vyznávanie našich hriechov znie ako slabosť a vzývanie Božieho odpustenia vyzerá ako ponižujúci obrad, ktorý treba zanechať. Neveríme viac v Božie milosrdenstvo, pretože si viac neuvedomujeme hriech. Zmysel pre hriech nemáme zas preto, že máme v sebe zakorenené presvedčenie o tom, že neexistuje objektívna predstava dobra a zla. Toto bezhraničné ego sa stavia proti akémukoľvek uznaniu viny, pretože všetky svoje rozhodnutia a skutky posudzuje len podľa svojich vlastných kritérií“ (str.10). Úplne sa stratili základy mravného chápania ľudskej existencie.

Keď zakúsime odpustenie hriechov, radostná zvesť sa stáva istotou, dotýka sa nás Božia milosť, ktorá nás obnovuje a má mnoho vlastností.

Odpustenie je skúsenosť zadarmo daného. Božie odpustenie sa nedá vziať. Je to dar, ktorý dostávame prostredníctvom Krista.

Odpustenie je zakúsením svetla.  Božie milosrdenstvo je pevné rozhodnutie, ktorým sa Boh dotýka hriešnika a zahŕňa ho do diela spásy, ktorú Kristus vydobyl za nás na kríži. V odpustení spoznávame Božie srdce a jeho vôľu. Spoznávame skutočnú tvár Otca, ktorý sa nevzdáva ani jedného zo svojich detí.

Odpustenie je zakúsením pravdy. Kresťan neustálym prosením Boha o odpustenie udržuje svoje svedomie v pravde, že je hriešnikom. Jedným z najväčších nebezpečenstiev, ktoré nám hrozí je, že si nebudeme vedieť uvedomiť vážnosť svojho stavu. Zlo nás obklopuje aj napriek tomu, že nedokážeme pochopiť všetky korene a dôsledky. Zlo nenahlási vopred svoj príchod, ale skrýva sa v najvšednejších situáciách a veciach každodenného   života. Nemôžeme žiť v ilúzii, že mu rozumieme a dokážeme ho premôcť svojim rozumom a vôľou.

Božie milosrdenstvo prúdi z Kristovho kríža. Kríž nám zjavuje drámu nášho hriešneho stavu, na kríži vidíme, čoho sme schopní. Svojim spôsobom života sme schopní zabiť samého Boha. „Preto sa kríž stáva ustavičným svedectvom našej radikálnej  slepoty a bezmocnosti zoči-voči zlu a hriechu. Bez Krista a jeho svetla by sme boli úplne stratení.

Odpustenie hriechov je skúsenosťou obnovy. „Kresťana, ktorý zhrešil, zmierenie s Bohom premieňa, obnovuje jeho silu a opätovne ho privádza k napĺňaniu jeho poslania v Cirkvi a vo svete“ (str. 13)

Odpustenie hriechov je aj skúsenosťou spoločenstva. Odpustenie sa neodohráva len v hĺbke srdca jednotlivca, ale „je prijímané skrze Cirkev a v jej lone“ (str. 13).

A nakoniec odpustenie je skúsenosťou údivu. Nebojme sa spoznávať svoje hriechy a vyznávať ich, veď vo sviatosti zmierenia máme istotu spásy, ktorá nás vedie cez mínové pole. Uvedomenie si tohto daru v nás vzbudzuje údiv.

Zdroj: Spoveď sviatosť milosrdenstva, Pápežská rada  pre novú evanjelizáciu