Od židovskej po kresťanskú prax

Dvojdňová prax pôstu v dejinách Cirkvi má svoje korene v židovskej praxi. Nakoľko možno sledovať stopu pôstu, dá sa povedať, že dvojdňová prax zo židovstva veľmi skoro našla miesto v cirkevnej praxi. Zatiaľ čo sa Židia postili v pondelok a vo štvrtok, v dejinách  Cirkvi to bolo v stredu a piatok. Dni sa zmenili na základe prijateľných dôvodov: piatok pre smrť Krista na kríži a streda ako deň, v ktorom sa pôstom a modlitbou mali vynahradiť všetky urážky a hriechy, lebo podľa jednej verzie Judáš išiel v stredu večer vo Veľkom týždni za farizejmi a dohodol sa s nimi, za čo, kde a ako zradí Krista.

Dni v Írsku sa nazývajú podľa pôstu

Táto prax sa zaujímavo uplatnila v Írsku, kde bola Cirkev od počiatku veľmi silná. Mnohí misionári západnej Európy pochádzali priamo z Írska (sv. Bonifác, sv. Galus a ďalší). Dvojdňová prax pôstu zanechala stopu v írskych názvoch dní týždňa: streda – Ceadoin – znamená prvý pôst, štvrtok – Daordaoin – znamená medzi pôstmi a piatok Aoine – znamená pôst.

Aby sme si uvedomili, aký dôležitý je dôkaz o jestvovaní dvojdňového pôstu, spomeňme si len na názvy dní v slovanských jazykoch, ktoré vznikli jednoducho rátaním. Pondelok  (v chorvátčine ponedeljak) je deň po nedeli, streda je stred týždňa, štvrtok a piatok je štvrtý a piaty deň. V latinčine a vo všetkých ostatných románskych a germánskych jazykoch názvy dní majú korene v grécko-rímskej a inej mytológii: martes-martedi-mardi – bol dňom boha vojny Marsa, venerdi-vendredi je dňom Venuše (Venery), Donnerstag je dňom boha hromu atď.