Moje meno je Andrej, pochádzam z Liptovských Sliačov a skončil som štvrtý ročník v kňazskom seminári.

Práve som v Medžugorí už pár dní, aby som prežil krásne spoločenstvo na seminári pre kňazov, ale hlavne sa naučil nové veci. Je pravdou, že tie veci nie sú až tak nové, ale pre mňa vo veľkej miere sú. Chcem sa učiť ako nemať strach, hľadieť, aby som videl a počúvať, aby som počul a hlavne, aby som sa naučil milovať... A teraz trochu o tom, ako Boh koná v mojom živote.

Boh ma ku vstupu do seminára povolal v trochu netypickej situácií. Moje povolanie sa zrodilo v rozpadávajúcej sa rodine, pri otcovi, ktorý v tej dobe dosť veľa pil. Naša rodina nemala s Bohom veľa spoločného, ale Boh dáva pučať kvetom aj v zemi, na ktorú nie vždy svieti slnko. Jemu stačí veľmi málo, až priam nič. A také nič som bol aj ja. Určite si viete predstaviť 17 ročného chlapca bez veľkých morálnych zásad s piercingom v obočí, s cigaretou v ruke a ostatným, čo je s tým spojené. Samozrejme rodičom nič nezazlievam, snažili sa mi vštepiť veľa dobra, čo zasa oni prijali od svojich rodičov.

Keď som pracoval ešte ako čašník, prišli sa ku nám ubytovať ľudia, z vtedy mne neznámeho mládežníckeho spoločenstva. Keď sa navečerali, spýtali sa ma, či sa môžu spoločne pomodliť. Súhlasil som.

Nikdy predtým som takú modlitbu ešte nevidel. Modlili sa tak, ako keby oproti ním niekto konkrétny stál a ja som tomu vôbec nerozumel, poriadne ma to rozhodilo. Spýtali sa ma, či sa môžu za mňa modliť, ale ja som nechcel. Oni ďalej pokračovali vo svojej modlitbe.

Tak neisto si pamätám, že hovorili niečo o Duchu Svätom a vtedy sa v mojom živote všetko pohlo.

Ja som vtedy stretol Boha!!! Neviem presne opísať, čo som vtedy cítil, len viem, že to bolo spojenie lásky, nehy a vďačnosti v jednom. Tak ako keď stretnete najlepšieho priateľa, ktorý bol dlhý čas odcestovaný a veľmi dobre ho poznáte a on pozná vás a zrazu sa s ním stretnete. Je to chvíľa, ktorá sa ťažko opisuje. Boh, ktorý mi bol tak vzdialený, zrazu mi bol neskutočne blízko. Vtedy som nerobil nič, len som plakal a užíval si ten moment. Zrazu som bol iný. Bol som nový. Môj život dostal zmysel a ja som to chcel každému povedať.

V tej dobe po ,,stretnutí" s Bohom sa mi veľmi páčilo jedno dievča, a niekto mi raz povedal:

,,Choď do Medžugoria, tam sa zjavuje Panna Mária a tam si to dievča určite vymodlíš.“

Neprešiel dlhý čas a ja som sa ocitol v Medžugorí. Stretol som sa tam s jedným kňazom a všetko som mu chcel vyrozprávať – ako sa mi to dievča veľmi páči, aká je milá, ako sa za ňu modlím... a jeho odpoveď na to bolo: ,,Andrej, a nechcel by si ísť do seminára?“. Mňa sa to dotklo. Tak ja si tu vylievam srdce a on sa spýta úplne „od veci“, ale zároveň sa vo mne niečo rozohrialo. Ešte väčšmi moja slabá viera rástla. Po pár dňoch, ako som  sa vrátil z Medžugoria, sme sa s tým dievčaťom dali dokopy a začali sme spolu chodiť. Bol to môj prvý čistý vzťah a bol veľmi pekný. Boh mi skrze neho ukazoval čo všetko pekné môžem vybudovať, ale niekde akoby stále znela tá otázka: ,,Andrej nechcel by si ísť do seminára?".

Ako čas išiel, vo mne sa viac a viac rozhárala túžba po kňazstve, až nakoniec som sa rozhodol pre seminár. Bolo mi ľúto toho dievčaťa, lebo prežívala veľký smútok a mne smútok z rozchodu naplnila radosť z povolania, bolo to odo mňa dosť sebecké a teraz by som rozchod pripravil trochu inak.

A od tej doby sa vo mne povolanie ku kňazstvu ešte viac posilňovalo. Na tejto ceste mi Boh pomáha skrze mojich priateľov, bohoslovcov a hlavne kňazov, ktorí mi veria a mnoho mi do života dali. Veľa vecí sa u nás v rodine zmenilo, otec prestal piť, sestra poznáva a hľadá pravdu a ja verím, že veľmi veľa sa toho ešte zmení. Boh svojou prítomnosťou dokáže aj z blata zdvihnúť našu hodnotu a robí z nás to najčírejšie zlato. Prosím modlite sa za mňa.

Andrej, Slovensko