Pokoj je ovocím Ducha.

        Najhlbšou túžbou ľudského srdca je práve pokoj. Všetko, čo robíme, či dobré alebo zlé, je hľadanie pokoja...

         Кeď človek miluje, hľadá a prežíva pokoj, keď nenávidí a chce pomstu, vlastne hľadá pokoj, keď zostáva triezvy a bojuje proti závislosti, hľadá pokoj, keď sa opíja, tiež hľadá pokoj, keď sa modlí, hľadá pokoj, keď nadáva a kľaje, tiež hľadá pokoj, keď bojuje za svoj život a život tých, ktorých má rád, uskutočňuje pokoj, a keď na seba siahne rukou a spácha samovraždu alebo zabije niekoho, znova hľadá pokoj. Teda každé rozhodnutia človeka je v podstate rozhodnutím za pokoj. Avšak je jasné, že keď sa koná dobro, potom sa hľadá a uskutočňuje osobný pokoj aj pokoj iných ľudí, ale keď sa pácha zlo, potom sa hľadá iba vlastný pokoj na účet nepokoja iných.

Alebo pohľad z druhej strany: koľko ráz sme stratili pokoj, lebo sme pyšní, sebeckí, závistliví, žiarliví, chamtiví, závislí od moci. Skúsenosť potvrdzuje, že pôstom a modlitbou sa premáha zlo, pýcha a sebectvo, že sa otvára srdce, láska a pokora, štedrosť a dobrota rastú, čím sa     realizujú správne podmienky pre pokoj. A kto má pokoj, pretože miluje a odpúšťa, ten bude zdravý duševne i telesne a bude schopný vytvárať svoj život spôsobom dôstojným človeka, najvyššieho Božieho stvorenia. Pôstom a modlitbou sa zmenšujú a na pravú mieru uvádzajú ľudské potreby, čím sa znova vytvárajú podmienky pre pokoj a správny vzťah k iným ľuďom i k materiálnym veciam.

 ...pôstom a modlitbou sa premáha zlo, pýcha a sebectvo, otvára sa srdce, láska a pokora, štedrosť a dobrota rastú, čím sa realizujú správne podmienky pre pokoj...

Preto je veľkým omylom, ak sa pôst prežíva negatívnym spôsobom, ako odriekanie sa niečoho, najmä ak sa nerozoznáva jeho blahodarnosť v duchovnej oblasti. Preto sa ani nemôže hovoriť o zámene pôstu s dobrými skutkami alebo s niečím iným. Teraz môžeme pochopiť, prečo sa pokoj vždy sľubuje po obrátení sa, po pôste a modlitbe.

Anselm Grün vo svojej knihe o pôste píše:

„Práve keď si pôst uvedomujem a zanechávam mnohé prostriedky, ktorými sa pokúšam nahradiť svoje pôžitky, ktoré ma často dosť omamujú či zaslepujú, spoznám najhlbšiu pravdu.

Pôstom sa zbavujem obalu, ktorý sa navŕšil nad mojimi nepokojnými myšlienkami a pocitmi. Tak sa môže ukázať všetko, čo je vo mne, moje nesplnené želania a túžby, moje strasti, moje myšlienky, ktoré krúžia okolo mňa, okolo môjho úspechu, môjho majetku, môjho zdravia, mojich tvrdení a mojich pocitov, ako sú zlosť, rozhorčenie, žiaľ. Odkrývajú sa rany, ktoré zakrývam rôznymi aktivitami a mnohými prostriedkami na utešenie seba v jedle a pití.

...kto má pokoj, pretože miluje a odpúšťa, ten bude zdravý duševne i telesne a bude schopný vytvárať svoj život spôsobom dôstojným človeka, najvyššieho Božieho stvorenia...

Všetko, čo je potlačené, vychádza na svetlo. Pôst mi ukazuje, kto som. Ukazuje mi, kde som ohrozený a kde mám začať svoj boj.“

Teda vďaka pôstu človek pochopí, proti čomu v sebe musí bojovať. Tým sa aj naše podvedomie oslobodzuje od všetkého, čo nás ženie do nepokojov a neporiadku. Duša však zostáva pokojná a vytvárajú sa podmienky pre pokoj. Obraz toho boja pekne ukazuje nasledujúci text.

„Keď si chce kráľ podmaniť nepriateľské mesto, najprv sa zmocní vody, zastaví akýkoľvek prísun jedla, a keď obyvatelia mesta začnú      zomierať od hladu a smädu, vzdajú sa mu. Tak je to aj s telesnými žiadostivosťami: ak rehoľník pôstom a hladom pôjde proti nim, vtedy nepriatelia duše strácajú silu!“

Skúsenosť jasne potvrdzuje, že bez boja proti vnútorným nepriateľom pokoja nemožno dospieť k pokoju a že na to je pôst veľa ráz vyskúšaným prostriedkom. Nie je to náhoda, že všetci proroci, aj sám Ježiš, a teda aj celá cirkevná tradícia vyzývali na pôst a modlitbu, aby sa človek otvoril pravému pokoju.

Problém je v tom, že človek je naklonený nasledovať falošných prorokov, ktorí sľubujú ľahký pokoj, aký v skutočnosti ani nejestvuje.