Vďačnosť je vnútorný stav človeka, ktorý hlboko a vedome prežíva, že je Božím stvorením, že nie je pánom svojho života, že život a všetko, čo má mu bolo darované. Tento stav vyvoláva ďalší, a to je zodpovednosť pred tým, ktorý mu všetko dal a zveril. Kto vie, že to, čo má je dar, bude vedieť týmito darmi slúžiť iným ľuďom a bude pripravený byť zodpovedný za dary, ktoré dostal.

K vďačnosti patrí aj radosť zo slúženia i radosť,  že iní majú dary a môžu slúžiť. Všetky dary, ktoré človek dostane, sú mu zverené, ale sú vždy pre iných. Preto ak naše osobné dary neslúžia iným, nemajú nijaký zmysel. Práve tak ako ten talent, ktorý sluha zo strachu zakopal a na konci vrátil hospodárovi. Sluha dar ani nestratil, ani nezašpinil, ani nepokazil: vrátil, čo dostal, a tým sa odsúdil (porov. Mt. 24, 14-30). Z uvedeného je jasné, že vďačnosť je ovocím viery, lebo viera nás učí, že sme stvorení a všetko je nám zverené.

K vďačnosti patrí aj pokora. Bez pokory nemožno hovoriť o stave vďačnosti. Nemecký výraz pre pokoru je Demut, čo znamená odvaha slúžiť, a latinský výraz humilitas, ktorý pochádza zo slova humus, najlepšia zem, pôda, poukazuje na spoluprácu človeka s Bohom, lebo človek pripravuje svoje srdce, aby dary mohli rásť a slúžiť. Pýcha a sebectvo sú smrtonosné duchovné vírusy, kvôli ktorým človek začne sám seba považovať za nezávislého pána všetkého, čo má, nechce slúžiť iným, ale si želá, aby iní slúžili jemu. To je úplná nevďačnosť.

Vďačnosť je vnútorný stav človeka, ktorý hlboko a vedome prežíva, že je Božím stvorením...

Keď sa človek postí a modlí, srdce sa mu oslobodzuje od každého zotročenia seba i svojich darov, ale aj od každého otroctva človeku a svetu. Pôstom a modlitbou človek oslobodzuje samého seba, získava vnútorný priestor slobody a v ňom môže jasne vidieť svoju pravdu a prežívať ju. V tej slobode človek spozná všetko, čo  Boh preňho robí, a nezabúda na to, takisto spozná všetko, čo iní ľudia robia preňho - veľké i malé veci. „Pôst pomáha človeku, aby znova cítil, že dostal dary. Človek obetuje svoje začiatky a v modlitbe vytvára priestor a čas pre Boha.“ ¹⁸⁾

Vďačný človek je teda človek pokoja, má vo svojom srdci radosť a nádej. Nebude nikdy sklamaný, lebo od iných nič neočakáva, ale všetko bude robiť pre nich. No ak je v srdci nevďak, potom nemôže byť pokoj ani radosť, lebo sebeckému a pyšnému človeku nikdy nikto nemôže dosť slúžiť, ani Boh, ani človek: bude žiadať vždy viac od iných, a keď to nedostane, bude sklamaný a sklamanie plodí násilie, nervozitu a každé iné zlo.

Každý hriech, ktorý spáchame, je práve plodom nevďačnosti, respektíve sebectva a pýchy. Keď človek nevidí, čo preňho robí Boh a čo znamenajú iní, obráti sa k sebe a svetu. Nevďačný človek je zábudlivý, to znamená, že na všetko dobré zabudne pre jednu situáciu, ktorá sa mu nepáči.

Zlaté pravidlo každej výchovy je práve vďačnosť: vidieť a priznať inému to, čo je dobré...

Ak si pripomenieme prvý hriech Adama a Evy, ľahko v ňom rozpoznáme zábudlivosť a nevďak. Boh utvoril človeku podmienky pre šťastný život. No vyslovil mu aj jeden zákaz – aby nezabudol, že je stvorenie a že jestvuje Pán. Pokušiteľ odvrátil Evin pohľad od všetkého, čo mala a vlastnila, čoho sa smela dotýkať a užívať, a otvoril jej oči pre to, čo nemala a čo nesmela. Rozhovor medzi pokušiteľom a Evou je klasickou situáciou, ako sa pácha hriech. Evina prvá reakcia bola dobrá: „Pán povedal, aby sme sa toho nedotýkali.“ Pokušiteľ použil otázku, ktorú nájdeme v každom hriechu: „Kto je ten Boh, že ti to zakázal?“ Eva zabudla na všetko, čo mala, načiahla ruku za tým, čo nemala. A spáchala hriech. Ak by šťastnou náhodou bola povedala: „Idem si natrhať najprv zo všetkého, čo mi je dovolené, potom urobím aj to, čo je zakázané, “ pokušiteľ by sa nikdy nedočkal priestupku, lebo toľko bolo dovolených vecí (porov. Gn 3, 1-7).

Keď sa človek stane slepým voči tomu, čo preňho robia iní, napr. manželka, manžel, rodičia, deti, a vidí len to, čo neurobia, upadne do stavu zabúdania a slepoty a otvára sa hriechu. Keby sme nezabúdali, čo rodičia urobili pre nás, nikdy by neboli spory medzi deťmi a rodičmi! Keby muž nezabudol, čo preňho robí manželka, a opačne, nikdy by nebolo rozvodov! A keby sme si vedeli vzájomne uznať a ďakovať za to, čo sa urobilo, prežívali by sme navzájom radosť a pokoj.

Vďačný človek je teda človek pokoja, má vo svojom srdci radosť a nádej. Nebude nikdy sklamaný...

Predstavme si situáciu v rodine: Keď sa večer členovia rodiny vracajú domov, kde matka celý deň robila, a keď si všimnú to, čo urobila a pochvália ju, potom zavládne radosť. Ale ak najprv vidia to, čo sa nestihlo urobiť, a začnú jej vyčítať a karhať ju, potom nasleduje ospravedlňovanie, urážky a obrana, spory, nepokoj, žiaľ.

Zlaté pravidlo každej výchovy je práve vďačnosť: vidieť a priznať inému to, čo je dobré. Nemecké porekadlo znie: „Ak by ten, čo vyčíta, radšej pochválil, každá výčitka by sa dala zniesť!“

Tu nachádzame profesionálnu deformáciu. Správame sa k sebe ako učiteľ v škole, ktorý najprv hľadá chyby a podčiarkuje ich červeným perom, aby boli dobre viditeľné. Nemyslím, že je to nesprávne, ale lepšie by bolo podčiarknuť to, čo je dobré, aby sa chyby ľahšie znášali. Ak niekto reaguje, len keď sa urobí chyba, stráca autoritu v očiach toho, komu vyčíta. A negatívne reakcie sú u mnohých ľudí príčinou rôznych komplexov, neistoty a presvedčenia, že ich život nestojí za nič, len preto, že iní neuznávajú hodnotu ich práce. Takéto stavy môžu negatívne vplývať na celý život.

Obrázok: Dina Abele