Koncom mája tohto roku som do Medžugoria prišla druhýkrát v živote. Priviedla ma sem túžba po Bohu, ľuďoch. Potrebovala som nájsť pokoj, ku ktorému pozýva Panna Mária.

Doma na Slovensku som nepatrila do nijakého spoločenstva, to som našla až tu, keď som sa na dva týždne stala súčasťou rodiny Svetlo Máriino. V rozľahlom dome obklopenom zeleninovou záhradkou a vinohradmi ma čakalo vrúcne privítanie. Nikto sa nepýtal, čo ma teší, akými ranami krváca moje srdce, iba ma prijali – bez pýtania a bez podmienok.

Mladé ženy i muži z Ukrajiny, Lotyšska a Slovenska mi poskytli jedlo, prístrešie, blízkosť, záujem a za všetko chceli iba to, aby som bola ich súčasťou. Videla som, s akou láskou trhajú v záhrade burinu, pripravujú slávnostný obed či dokonca umývajú toalety a vďaka tomu som sa aj ja učila pracovať s láskou. Smiali sa a žartovali a preto som aj ja mohla bezstarostne žartovať a smiať sa.

Niektoré dni som sa sama túlala po Medžugorí hľadajúc Boha. Znovu som túžila počuť jeho hlas a presvedčiť sa o jeho láske. Rozrušovalo ma, že som Stvoriteľa vesmíru nenachádzala. Až raz počas svätej omše som z úst kňaza začula vetu: „Kto hľadá Boha, našiel Boha.“ Moje srdce sa rozozvučalo ako struny lutny, keď sa jej dotkla ruka stredovekého trubadúra. Kto hľadá Boha, už ho našiel.

Vtedy som si uvedomila, že bol všade – v ľuďoch, ktorí ma tak láskavo prijali aj v tých starčekoch, ktorí raz predo mnou kráčali držiac sa za ruky. Boh bol v búrke, ktorá sa zniesla na mestečko medzi horami počas vigílie Zoslania Ducha Svätého, bol všadeprítomnou silou. Uvedomila som si, že nikdy neodišiel, že keď sa zrakom srdca poobzerám navôkol, uvidím ho všade.

V piatok počas adorácie pred svätým krížom som bojovala s bolestnými predstavami vlastného rozumu. Pozerala som na to ukrutne dobité telo. Cítila som ako aj mňa pritláča k zemi drevo kríža, cítila som vlastné trápenie, až kým som si odrazu neuvedomila tú pravdu, ktorú som v predošlých dňoch v Medžugorí často počúvala. Kráčajúc cestou za šťastím každý človek potrebuje prijať svoj kríž, spojiť vlastné utrpenie s Kristovým.

Urputne som sa tomu bránila, usilovala som sa odľahčiť vlastné bremeno, odhodiť ho do prachu a letieť slobodná ako škovránok vypustený zo zajatia do polí. Lenže čo by dnes bolo s ľudstvom, keby to urobil Ježiš? Čo by bolo so mnou, keby Pán neba i zeme zložil svoj kríž, keby nevstal po troch pádoch, dobitý, že sa viac nepodobal na človeka, korunovaný tŕním, vyzlečený zo šiat?

Znamenalo by to víťazstvo smrti, lebo tá by si vzala späť dlh ľudstva za jeho hriechy. Ježiš nikdy nezhrešil a predsa zomrel. Zomrel z lásky. Uvedomila som si, že ja si svoj kríž zaslúžim pre všetky hriechy, ktoré som spáchala a spácham. A predsa môj kríž nebol taký ťažký ako Kristov.

Teraz som sa rozhodla nielen statočne niesť svoj kríž, ale prijať ho, spojiť svoju bolesť s Ježišovou, trpieť ako Kráľ, keď ostré klince prenikli do jeho tela, ako Otec, ktorý pre lásku k ľuďom neušetril Syna, ako Duch Svätý, ktorý prišiel potešovať ľudí v slzavom údolí Zeme. Taký je zákon Lásky nepochopiteľný rozumom!

Pred návratom domov som pocítila podivuhodný pokoj. Medžugorie je dar. Boh tu do môjho otvoreného srdca vlial odvahu vytrvať na jeho ceste, vlial túžbu ukazovať Božiu lásku zraneným osamelým dušiam. Čas ukáže, aké ovocie toto odhodlanie prinieslo.

Daniela, Slovensko