Svätá Terézia z Kalkaty vo svojom prejave pri preberaní Nobelovej ceny za mier v Osle roku 1979 povedala: „Boh je priateľ ticha. Stromy, kvety a tráva nás povzbudzujú k tichu. Pozrite na hviezdy, mesiac a slnko ako sa v tichu pohybujú.“

Pravé životné otázky vznikajú v tichu. Krv prúdi našimi žilami bez akéhokoľvek hluku a tlkot srdca počuť len v tichu. Možno ako nikdy doteraz svet nebol tak naplnený hlukom a hlasitosťou. Technická civilizácia   priniesla so sebou mnohé výhody, ale aj mnohé nevýhody: rýchlosť, ktorá nás zabíja, hluk, ktorý nás znepokojuje a „natrepáva“ srdce. Súčasný človek túžobne volá po tichu, ale ťažko ho nachádza. Niektorí si odvykli od ticha a už ho ani viac nehľadajú. Pre mnohých je ticho bremenom namiesto oslobodenia. Pretože ticho vovádza do priestoru mlčania. V mlčaní sa človek stretá sám so sebou. A práve toto je ťažké a náročné.

Znameniami súčasnej doby je útek a zabúdanie. Radšej budeme celý život utekať pred sebou, ako by sme sa mali poddať uzdravujúcej moci mlčania. Slová, hlasná hudba, šum davu, dopravný ruch – všetko nás to nejakým spôsobom „upokojuje“, ale len povrchne. Dáva nám pocit, že nie sme sami a že okolo nás pulzuje život. Ale zároveň nás to odvádza od skutočného života, pretože „život“ je v hĺbke nášho bytia, v tých častiach srdca, ktoré sa sýtia tichom a mlčaním.

Aj Panna Mária nás pozýva, nielen v tomto posolstve, ale veľakrát počas týchto rokov jej zjavení: „Drahé deti, rozhodnite sa venovať čas len stretnutiu s Bohom v tichu. V tichosti srdca ostaňte s Ježišom, aby vás on svojou láskou menil a pretváral. Obráťte sa, deti moje, a kľaknite si v tichosti svojho srdca.   Dajte Boha do stredu vášho bytia. Nech k vám Duch Svätý prehovára v tichu a dovoľte, aby vás obrátil a menil. A vy, ktorí ste ďaleko od modlitby obráťte sa a v tichosti svojho srdca hľadajte spásu svojej duše a sýťte ju modlitbou.“

Súčasný človek sa dusí v hluku, kriku, v množstve slov a obrazov. Stáva sa hluchým na volanie ticha, vyhýba sa jeho prejavu. Pre človeka je samota   synonymom osamelosti a nie časom, v ktorom sa najintenzívnejšie môže stretnúť so sebou samým. Samota nie je to isté ako osamelosť. Osamelosť je ťažká, neznesiteľná, keď je človek      oddelený od druhých, ponechaný sám na seba. Nemá vzťahy, komunikáciu. Samota je niečo iné. Potrebujeme ju. Je to vzácny čas, kedy môžeme byť so sebou a s Bohom. Takáto samota je plnosťou, v ktorej človek spoznáva, že nie je sám. To je samota, v ktorej stretá Boha, ktorý je osobný.

Faktom je, že človek žije sám, sám sa rozhoduje, sám formuje svoj život, sám zomiera. Druhí nám môžu pomôcť, ale v podstate som to ja, čo som konfrontovaný so svojím Bohom. Preto je každý sám. To je samota, ktorá nám je darovaná na naše budovanie, aby sme potom mohli ísť v ústrety druhým.

Vieme, že aj Ježiš prežíval chvíle samoty, momenty stretnutia so svojím Otcom. A až po tých stretnutiach a modlitbe prichádzal k ľuďom a prinášal im Boha, život, zdravie, oslobodenie.

Nájdime si čas na stretnutie so sebou a s Bohom, ktorý jediný môže naplniť naše srdcia a darovať zmysel nášmu životu.

Modlitba:

Panna Mária, Matka mlčania a pokory. Ty, ktorá si samu seba pociťovala ako pokornú služobnicu Pánovu. Ty, ktorá si prežívala na sebe Boží pohľad, veď nás cestou pokory a počúvania Božieho slova. Ty, ó, Matka, ktorá si vedela rozjímať a zachovávať v tichosti svojho srdca všetky slová a udalosti spojené s tvojím Synom, nauč nás stretať Ježiša najprv vo vlastnom srdci, aby sme ho potom mohli darovať druhým, ktorých stretáme na svojej životnej ceste. Vypros nám odvahu stretnúť sa so sebou samým, odvahu v hľadaní času na ticho, v ktorom k nám hovorí Boh a uzdravuje naše duše a životy. Amen.