Od roku 2014 prichádzam do Medžugoria každý rok na Mladifest. Je pre mňa ťažké vydržať bez tohto milovaného miesta celých 12 mesiacov, preto prichádzam dvakrát do roka – hneď  na začiatku jari a v auguste na Festival mladých. V marci v roku 2019 som sa ani nestihla vrátiť domov, keď som dostala pozvanie na ďalšie medžugorské stretnutie v Kazachstane začiatkom júla. Čiže mesiac pred Mladifestom som mala najskôr 3 hodiny letieť, potom cestovať 400 km, a potom ešte peši prejsť 30 km do dedinky Ozernoje. A ani nie o 24 hodín sa vrátiť späť. Toto pozvanie ma veľmi nelákalo a o Kazachstane som veľa nevedela, a už vôbec nie o dedinke Ozernoje. Poďakovala som sa za pozvanie, ale sama v sebe som sa rozhodla, že nepôjdem (mám predsa toľko práce).

Hneď o týždeň ma pozvali sestry zo spoločenstva Svetlo Máriino modliť sa a postiť za toto stretnutie. Uvedomila som si, že tento spôsob spoluúčasti sa mi páči  viac než by som tam osobne šla. Vybrala som si dni, v ktoré sa budem postiť a život išiel ďalej. Môj prvý deň pôstu nadišiel už v polovici apríla. Všetko išlo ľahko – chlieb mi chutil a v modlitbe mi nič neprekážalo. Avšak, po nejakom čase som si uvedomila, že v mojom vnútri je pevné rozhodnutie ísť do Kazachstanu a zúčastniť sa na tom stretnutí. Prekvapila ma náhla zmena plánov, ale nechcela som proti tomu vnútorne bojovať. Išla som na internet a kúpila som letenky.

 Keď som načúvala svojmu vnútru, pochopila som, že z nastávajúcej cesty ma najviac priťahuje pešia časť. Predstavovala som si, ako pôjdem po zelenom koberci z trávy až k samotnému obzoru. Predo mnou bude cesta a nad hlavou nekonečné nebo. Počítala som s variantom horúceho počasia, keď budem musieť prejsť desiatky kilometrov po  horúcom slnku v stepi pri teplote okolo 40 stupňov. Táto predstava mi navodzovala dusivé teplo, v ktorom unavení a hladní pútnici len-len dvíhajú zodraté nohy a z posledných síl skrývajú spálené tváre pred vetrom, ktorý ich ovieva pieskom. Nechodili tak aj apoštoli za Kristom?...  Zatúžila som opustiť komfort Moskvy a aspoň na jeden-dva dni byť na samote s Pánom. Vychutnávala by som si kráčanie v jednoduchosti a bez problémov.

Naša pešia púť sa začala v dedine Kellerovka. Keď sme tam večer dorazili, strávili sme noc v skutočnom vidieckom dome s veľmi vrelými hostiteľmi. Na ďalší deň ráno 07.30, potom, čo  sme sa pomodlili v miestnom chráme, pokračovali sme v púti. Pot a horúce slnko zostali len v mojej predstavivosti. Skoro celú cestu sme mali príjemnú oblačnosť, z ktorej poobede spŕchlo. Bolo nás vyše 100 – šli s nami deti, starší, kňazi a rehoľníčky. 31 km sme prešli za 10 hodín s ružencom a piesňami. 3 krát sme sa zastavili najesť, oddýchnuť si a prelepiť mozole.

V Ozernom nás už čakali – vošli sme do dediny a stáli sme pod zvonicou karmelitánskeho kláštora. Na schodoch nás čakal predstavený so slovom na zamyslenie. Potom boli dve sväté omše – ráno a večer, a adorácia v kaplnke pred nádherným oltárom (Hviezda Kazachstanu), ktorá trvala celú noc. Tak sme oslávili triumf Panny Márie, Kráľovnej pokoja. Zasiahla ma aj samotná história dedinky Ozernoje. Koncom 30. rokov tu boli presídlení Poliaci z Ukrajiny. Museli prežiť v najťažších podmienkach – nemali ani prístrešie, ani jedlo. Vďaka ich vrúcnym modlitbám k Panne Márii na jar 1941, ako dôsledok silnej povodne v dedine, sa vytvorilo jazero plné rýb. Bolo ich toľko, že to vystačilo na jedlo aj na predaj.

Jazero a ryby zachránili ľudí pred hladom. Toto zázračné jazero mi pripomínalo evanjeliový zázrak rozmnožovania chleba! Keď som stála za súmraku a ohromene som sa pozerala na jeho skutočne nekonečné vody, ktoré mi špliechali na nohy, videla som stelesnenú modlitbu týchto ľudí, ktorej ovocie žije už toľko desaťročí! Neuveriteľné!

Niekedy som počúvala okolo seba: „Prečo sa modliť, poďme urobiť niečo lepšie!“ To, čo som videla v Ozernom, bolo pre mňa jasným príkladom toho, že modlitba je najmocnejšou zbraňou.

Do Moskvy som sa vrátila nezvyčajne veselá a šťastná. Počas niekoľkých dní, ktoré som strávila v Kazachstane, som stretla úžasných ľudí, ktorí vyžarujú svetlo a lásku. A ich láska teraz žije v mojom srdci, plnom vďačnosti Bohu, ktorý odpovedal na moju túžbu byť s ním. Opäť odpovedal veľkodušne – spôsobom, akým to vie urobiť iba on.

Svetlana, Moskva, Rusko