Prišlo leto. Skončila som univerzitu, predo mnou bola práca v úspešnej spoločnosti a možnosť odpovedať na pokušenia tohto sveta. Zmeny k horšiemu nenechali na seba dlho čakať. Ale Boh ma chránil. Napriek začiatku môjho dospeláckeho života a všetkým pokušeniam tohto sveta, začala som hľadať možnosť, ako sa dostať do Medžugoria. Keď som rozmýšľala o púti, vedela som, že sa môžem vrátiť iná, a preto som pociťovala vnútorný odpor. Uvedomovala som si, aké bolestivé pre mňa bolo, keď som prerušila vzťahy s Cirkvou. Tak prečo sa znova vracať?

      Ale povedala som svoje „áno“ a všetko som odovzdala do rúk Bohu a Panne Márii... Ani som sa poriadne nemodlila za cestu, jednoducho som čakala, či sa niečo udeje. Moje kresťanské knihy, medailóny a iné predmety duchovného charakteru som darovala Cirkvi a na mojom účte bolo dokopy asi 20 eur.

Chcela som slúžiť v Medžugorí, vyzeralo to nádejne, ale nemala som kde bývať. Napísala som modlitbovej skupine Svetlo Máriino v Medžugorí, či je možné bývať u nich, ale všetky miesta boli do septembra obsadené . Potešil ma prísľub spoločenstva, že sa budú modliť za moje povolanie i za to, aby mi Boh odkryl svoj plán so mnou.

    O dva týždne som mala ísť do práce. Deň predtým som prišla na internát, ale v to ráno sa pre mňa začalo nepríjemnou správou – zistila som, že ma odtiaľ vyhodili. Aj napriek tomu som sa dala dokopy a šla som do práce. Celý deň som musela schovávať svoje pocity. Nebolela ma tá skutočnosť, že ma vyhodili, ale to, akým spôsobom mi to oznámili.

     V ten deň sme s kolegami začínali natáčať v pavilóne Vysokej školy podnikania. Nabrala som odvahu a začala som pripravovať priestor na prácu. Bola som prekvapená, keď som vedľa dreveného modelu lietadla našla obraz Panny Márii Guadalupskej. Bola som zmätená: Čo robí Panna Mária v takomto priestore? Ale zároveň som pocítila radosť – Panna Mária je so mnou.

      V ten večer mi na mail prišiel list zo Severnej Ameriky, v ktorom sa písalo, že Panna Mária (áno Panna Mária) mi podarovala do septembra byt v Medžugorí. Môžem ísť a začať slúžiť. Pocítila som hlbokú radosť a istotu, že tam mám byť.

     Rozhodnuté – idem. Chcela som sa pridať ku skupine pútnikov, ktorí išli do Medžugoria autobusom, ale nezobrali ma, tak som bola donútená kúpiť si letenku (ak by mi Panna Mária nepomohla, sama by som si to nemohla dovoliť). Do Medžugoria som letela cez Istanbul a ponad Ukrajinu. Bolo to 17. júla. Poobede, prišla správa o zostrelenom lietadle z Malajzie a prvýkrát som pochopila, nakoľko vážne je to, čo sa deje na Ukrajine.

     Po príchode bolo všetko pokojné, len moje srdce bolo zatvrdlivé. Necítila som nič zvláštne, dokonca ani tú radosť a pocity, že som u seba doma, ktoré som mala oba razy, keď som bola v Medžugorí. Premeny v mojom srdci sa diali veľmi pomaly, nebolo pre mňa ľahké znovu otvoriť svoje srdce. Len o niekoľko týždňov neskôr, počas zjavenia Panny Márie, som pocítila túžbu ísť na spoveď, na ktorej som nebola už celý rok.

      Pred spoveďou som sa išla do kostola pomodliť. Váhala som, ale cítila som, že Panna Mária ma doslova berie za ruku a vedie na spoveď. Bolo to oslobodenie. O tom, čo som prežila, môžem napísať ďalšie svedectvo. Akoby niečia ruka sňala z mojich pliec ťažké bremeno. Na spovedi mi kňaz dovolil hovoriť a obracať sa priamo na Ježiša. Vnútorne oplakávajúc svoje hriechy, zložila som ich všetky ku krížu. Táto spoveď spravila zázrak – pocítila som fyzickú ľahkosť. Moje bremeno doslova zmizlo. Myslela som si, že táto ľahkosť prišla len na jeden večer, ale pociťovala som ju ešte veľmi dlhý čas. Bola skutočná. Je nemožné opísať to, čo som cítila.

       Blížil sa september a napokon i možnosť prežiť dva týždne v spoločenstve Svetlo Máriino. Keď som prišla prvýkrát na návštevu a vošla som do obývačky, na stene ma už čakala ona – Guadalupská Panna Mária... Keď sa na to spätne pozerám viem, že to bola moja cesta, ktorou ma viedla Mária. Priviedla ma nielen k vnútornému oslobodeniu, ale aj do spoločenstva. Čakala som na to tri roky.

Kristína, Lotyšsko