Pri jednom rozhovore sa niekoľko ľudí rozprávalo, že nepociťujú nenávisť k páchateľom, ale aj tak im doteraz nemôžu odpustiť. Prečo je to tak?

V takých situáciách musíme nevyhnutne preveriť prítomnosť lásky, ale aj to aká je. Pretože láska môže byť ľudská a Božia. Jedným pravidlom ľudskej lásky je: Ako ty ku mne, tak ja k tebe (oko za oko, zub za zub). Môže sa stať, že niekedy nemôžeme odpustiť, pretože naša láska je zakorenená v logike ľudskej lásky, ktorá je ohraničená, a preto stavia podmienky pre druhých alebo očakáva, aby oni urobili prvý krok. Ak je niekomu „ťažko odpustiť, je to znakom a dôkazom toho, že nemá v sebe tvorivú Božiu lásku a zotrváva vo svojich vlastných hraniciach, v ranách“ (páter Slavko Barbarič).

Ak je naša láska ohraničená, tak aj odpustenie pre nás bude ťažšie. V podobnej situácii sa ocitol aj apoštol Peter, keď sa spýtal koľkokrát treba odpustiť („sedemkrát?“). Ľahko súhlasíme s tým, že je nevyhnutné odpustiť, no len do určitého bodu. „Stačí! Doteraz som odpúšťal, viac už nebudem.“ Nezabudnite, že Ježiš láme limit „sedemkrát“ a pokračuje – „sedemdesiatsedemkrát“, čo znamená bezhranične. Ježiš nepozná hranice odpustenia.

Zo Svätého písma chápeme, že odpustiť môžeme len vtedy, keď prijmeme logiku Božej lásky. Ako ju prijať alebo si ju osvojiť?

Ježiš nepozná hranice odpustenia...

Panna Mária nám hovorí: „Deti moje, som vaša Matka a chcem vám odkryť Boha lásky a pokoja...“ (25.12.996). Boh je láska a pokoj, ale možno sme to nikdy nezažili a je to pre nás len teória a nič viac. Kde a ako môžeme stretnúť Boha lásky a pokoja? Sviatosť spovede je miestom odkrytia milosrdnej Božej lásky! Eucharistia ( Ježiš, ktorý nám dáva seba) je miestom, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Boha. Samotná naša existencia (uvedomenie si toho, že sme) je možnosťou spoznať Boha, ktorý nás miluje.

Skúškou toho, či sme si osvojili milosrdnú lásku Boha, či sa zakorenila v našich srdciach alebo zostala na povrchu sa stane reakcia na situáciu, keď nám niekto spôsobí bolesť, keď urobíme chybu alebo druhí neurobia to, čo od nich očakávame... Skúška nastupuje vtedy, keď do nášho života vstúpia ťažkosti, keď nás stretnú kríže, choroby, problémy...

Niekedy (no nie vždy) sa môže stať, že človek zakúsi Božiu lásku len vtedy, keď prežije „poriadny“ pád (uvedomí si, že je slabý a potrebuje Božiu pomoc a odpustenie). Ako mladší syn z evanjeliového podobenstva! (Lk 15, 11-32). Len vtedy, keď padol, keď sa vzdialil od svojho otca, keď sa stratil, začal chápať otcovskú lásku.

 Prečo všetci ľudia  nezakúsia Božiu lásku, keď je každý z nás slabý? Naozaj všetci sme slabí, no nie všetci to vieme. A to bolo kľúčovou chybou staršieho syna. Nevidel seba. Ostal zatvorený vo svojich predstavách o tom, aký je dobrý a nakoľko je jeho brat hriešny. Bol zamknutý vo svojej bolesti, horkosti, žiarlivosti. Neodkryl lásku svojho otca a nezakúsil ju. Ťažko sa odpúšťa druhým, keď nevidíme samých seba.

Mladší syn „prišiel k sebe“: pochopil, aká je otcova láska, keď ho opustil. Našiel len vtedy, keď stratil. U apoštola Petra to bolo inak. On „prišiel k sebe“, keď bol v Ježišovej blízkosti: „Odíď odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny“. Tieto slová vyriekol po tom, ako prežil Ježišov zázrak. Starší syn však nechápal lásku svojho otca, hoci sa nachádzal v jeho blízkosti. Niekedy sa môže stať aj tak: hriešnici (ako Mária Magdaléna, Zachej, mýtnik Matúš a iní), ktorí boli odcudzení od Boha, nachádzajú ho a tí, ktorí sú „blízko“ – v chráme a v synagóge ho nestretli.

Preto je veľmi dôležité preverovať sa, spytovať svoje srdce. Môžu nám v tom pomôcť tieto otázky: Ako sa pozerám na to, čo sa deje? Ako rozmýšľam o sebe, o druhých...? Aké pocity vo mne vyvolávajú druhí? Mám v sebe negatívne emócie?

Po tom ako nám „docvakne“, zapne sa „lampa“ a my si uvedomíme, ako často sami hrešíme, ako sa v každom z nás objavujú negatívne emócie vo vzťahu k druhým, - vtedy všetko uvidíme v inom svetle, začneme rozmýšľať a cítiť úplne inak. Keď ulovíme v sebe pocit odsúdenia, negatívnych myšlienok vo vzťahu k blížnym, všimneme si, že kritizujeme, nervózne reagujeme, zlostíme sa – začneme inak rozmýšľať.

Božia láska je podobná slnku – je slobodná...

Keď uverím tomu, že Boh ma miluje a odpúšťa mi, že je milosrdný Otec, zakúsim úľavu. Priznajúc milosrdnú lásku Boha, zakúsime slobodu, slobodu od tlaku byť „dokonalým“, bezchybným, od toho, že si musíme zaslúžiť Božiu lásku a že druhí musia byť tiež dokonalí. Ani moja čestnosť, ani moje dobré skutky nie sú podmienkou Božej lásky. Boh ma miluje nie preto, že som dobrý. Ale Boh ma miluje aj vtedy, keď takým nie som. Boh je slobodný! Boh jednoducho miluje. Ježiš nás učí, že Božia láska je podobná slnku – je slobodná.

Keď to pochopím a prežijem na vlastnej skúsenosti, začnem žiť inak. To mení môj spôsob myslenia. Už viac nemyslím: „budem dobrý, budem sa modliť, aby Boh zmenil svoju mienku o mne a začal ma milovať a odpúšťať...“ Z tohto momentu budem rozmýšľať takto: „Pane chcem byť lepší, konať dobro, pretože chcem pokračovať v Božej láske! Pretože chcem byť nositeľom Božej lásky druhým! Pretože chcem, aby druhí zakúsili Božiu lásku. Zvlášť tí, ktorí sú od nej ďaleko!“

Len po skúsenosti bezpodmienečnej lásky Boha, môžeme prijať nové pravidlo: Ako Boh mne, tak ja tebe. To vôbec neznamená, že prestaneme byť ľudia: slabí a zraniteľní. Znamená to, že odteraz „...každá urážka sa stane novou možnosťou demonštrovať silu odpustenia, každé zlé slovo je dôvodom vysloviť dobré slovo...“ (páter Slavko Barbarič).

Láska, Božia, bezpodmienečná je kľúčom k odpusteniu! Je to odpoveď na otázku ako odpustiť. Láska očisťuje a oslobodzuje srdce a robí nás schopnými odpustiť. Všetko závisí od lásky. Spomeňme si na slová Panny Márie: „...Chcem vám odkryť Boha lásky a pokoja“ (25.12.1996). „Keď človek odkrýva veľkú lásku, stáva sa schopným odpustiť všetky priestupky a milovať tých, ktorí ho nemilujú. Keď sa človek nadchýna veľkou láskou, nič ho nezastaví na ceste – ani nedostatok lásky, ani aktívna nenávisť a dôsledky v podobe rán miznú“ (páter Slavko Barbarič).

Pre tisíce pútnikov v Medžugorí je skúsenosť Božieho milosrdenstva a odpustenia jednou z najsilnejších skúseností, ktorú prežili. „Nikdy som nepočul,“ svedčí páter Slavko Barbarič, „že by sa niekto vrátil z Medžugoria s pocitom strachu z Boha. A mnohí hovorili: ,Len tu som pochopil, že Boh je láska, milosrdenstvo a odpustenie´. Mnohí z nich sa znovu zamilovali do Boha, ktorý je Otcom, ktorý sa stará o dobro svojich detí, ktoré s radosťou čaká a ide im v ústrety“.

Z prednášok z 23.medžugorského stretnutia organizátorov pútí,... Medžugorie , marec 2016