„Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby ho diabol pokúšal. A keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí postil, napokon vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal mu: „Ak si Boží Syn, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ On odvetil: „Napísané je: 'Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.'“ 

Potom ho diabol vzal do svätého mesta, postavil ho na vrchol chrámu a vravel mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu, veď je napísané: 'Svojim anjelom dá príkaz o tebe a vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.'“ Ježiš mu povedal: „Ale je aj napísané: 'Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.'“ 

A zasa ho diabol vzal na veľmi vysoký vrch, ukázal mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a vravel mu: „Toto všetko ti dám, ak padneš predo mnou a budeš sa mi klaňať.“ Vtedy mu Ježiš povedal: „Odíď, satan, lebo je napísané: 'Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.'“ Tu ho diabol opustil a prišli anjeli a posluhovali mu“ (Mt 4, 1-11).

Diabol pokúšal Ježiša na púšti pred začiatkom jeho verejného účinkovania. Ježiš teda odchádza na púšť. Tam sa modlí a postí.

Prvé pokušenie sa týka materiálnych vecí.

Druhé pokušenie je výzva, aby Ježiš pokúšal Otca o dôkaz, či chce Boh, ktorého Ježiš nazýva svojím Otcom, aby sa pri skoku neporanil. Ježiš to odmieta ako pokúšanie Boha. Inými slovami, ak človek robí čosi, čo ho vedie do záhuby, chce Boh na túto výzvu odpovedať? Ježiš upozorňuje, že Boha nemožno pokúšať, ale treba sa držať zákonov, ktoré Boh v prírode ustanovil.

Tretie pokušenie je pokušením moci. Treba sa pokloniť diablovi, ktorý ho za to odmení: mocou. Ježiš odmieta všetky pokušenia a vtedy pristúpia k nemu anjeli a posluhujú mu.

Ježiš osobne vchádza do nového kráľovstva a všetkým otvára cestu spásy, ktorá bola pre nich stratená...

Nie je náhoda, že sv. Matúš práve takto chápe a opisuje začiatok Ježišovho účinkovania. Ježiš prišiel, aby napravil hriech Adama a Evy. Oni mali všetko, ale prišli o to všetko, lebo sa stali slepí k veciam, ktoré mali, a oči sa im otvorili na to, čo im bolo zakázané, teda na to čo nemali. Siahali po zakázanom, chceli mať aj to, čo im nepatrilo, a tak stratili všetko a museli odísť do pustatiny vzťahov voči Bohu i k sebe navzájom. Zrazu sa ocitli v samote, lebo museli opustiť raj, harmonický vzťah medzi človekom, Bohom a prírodou.

Ježiš prišiel spasiť všetkých, obnoviť hriešny svet a pripraviť mu cestu spásy. Preto musel odísť na „púšť“ ako následok hriechu, aby sa mohol začať nový svet, svet Božieho kráľovstva, a tak človeku otvoriť novú cestu, cestu spásy. Pretože nesiahol po zakázanom ako Adam a Eva, prichádzajú anjeli, znamenie navráteného raja – Božieho kráľovstva, a slúžia mu.

Tak Ježiš osobne vchádza do nového kráľovstva a všetkým otvára cestu spásy, ktorá bola pre nich stratená.

Tento proces je pravdou pre všetkých ľudí. Keď ľudia všetko majú, neskôr často všetko stratia, lebo v hojnosti ľahko zabúdajú na Boha a nemyslia na jeho prítomnosť. Keď Boha stratia, až potom ho začnú hľadať, pretože nedostatok vzťahu s Bohom i človekom je pre človeka neznesiteľný.

Z tohto príbehu je jasný obraz o človeku: môže prežívať pokoj a šťastie len vtedy, až keď prekoná svoju púšť úplným odovzdaním svojho života Bohu, keď sa povznáša nad materiálne veci, slávybažnosť, moc a akékoľvek pokúšanie Boha.

V Ježišovom živote bol pôst taký dôležitý, pretože bol podmienkou otvorenia Božej cesty; rovnaký význam pôstu musíme objaviť aj my. Kto sa postí, odchádza do svojej samoty púšte a tam sa znova rozhoduje pre Boha. Rozhodnutím pre Boha sa začína nový svet, svet Božieho kráľovstva.

Nový svet sa nemôže ustanoviť, ak sa človek neocitne v púšti, kde ľahšie spozná zlo i zlého a kde úspešne bojuje za dobro.

Slavko Barbarić OFM

Рубрика: SLAVKO BARBARIĆ