Volám sa Matúš a mám 29 rokov. Mám detskú mozgovú obrnu, preto som od narodenia na vozíku. Môj príbeh cestovania do Medžugoria sa začal v podstate už koncom januára tohto roka, kedy sme boli na jednom kresťanskom stretnutí. Tam sme dostali úlohu napísať zopár splniteľných a nesplniteľných snov. Všetky sme napísali na papier. Potom sme mali niektoré sny vložiť do obálky a symbolicky si ich nechať ako tie, ktoré chceme, aby sa splnili tohto roku. Vedúci akcie potom povedal, že pre Pána Boha nič nie je nemožné a vie splniť aj nesplniteľný sen. Tak sa Števo, môj asistent, dozvedel o mojom nesplniteľnom sne – ísť do Medžugoria. Ja som ho totiž bral tak, že pre mňa je to nesplniteľný sen a to z toho dôvodu, že som na vozíku a ťažko sa mi cestuje, obzvlášť na také vzdialenosti.
Po nejakom čase prišiel za mnou Števo a opýtal sa ma, či by som nechcel ísť s ním a jeho rodinou do Medžugoria. Jeho rodina chcela ísť do Medžugoria už minulý rok, no kvôli istým okolnostiam nemohli, a tak chceli pokus zopakovať tento rok. Ja som strašne chcel ísť do Medžugoria a zažiť tú atmosféru. Videl som to na DVD-čku a veľa som o tom počul, že je to milostivé miesto a že tam je veľa zázrakov a Božieho požehnania. Cítil som to ako také pozvanie od Panny Márie.
Tak som mu povedal, že jasné, že chcem ísť. Bol som veľmi šťastný, že som mohol prežiť taký milostivý a požehnaný čas. Vtedy, keď sme išli na miesto zjavenia – Podbrdo, pocítil som tam také veľké objatie, požehnanie a taký pokoj od Panny Márie. Bolo to niečo také, ako keď vás niekto objíme, no nedá sa to slovami popísať. Pokoj v zmysle „Neboj sa, ja som s tebou aj s tým, čo práve prežívaš a kde sa nachádzaš.“ Od začiatku tejto púte som bol veľmi šťastný a pokojný. Silný bol pre mňa aj zážitok, keď sme sa modlili ruženec smerom hore na Podbrdo. Vtedy som počas cesty pociťoval úžasný pokoj. Keď sme prišli dole, toto bolo pre mňa veľmi silné – dostal som od kňaza sochu Panny Márie. Ja som to bral tak, akoby povedala: Idem s tebou domov.
Matúš, Slovensko
