Každý z nás má v živote svoje pamätné dni resp. dátumy, ktoré si chtiac či nechtiac pripomenie a nikdy na nich nezabudne. Každá skúsenosť/situácia zanecháva v srdci človeka viac alebo menej pevné a trvalé stopy bolesti alebo radosti. Iste – je prirodzené, že človek v živote túži viac stretnúť radosť ako bolesť, veď k radosti sme aj povolaní a určení. Avšak ak by sme dali na jednu misku váh radosť a na druhú bolesť – váha života by sa sklonila oveľa viac na stranu utrpenia.

S utrpením alebo bolesťou sa v mojom živote spája okrem iných aj dátum 15. jún 2013. V tento deň o 5.00 hod ráno som vycestovala zo Slovenska do Medjugoria. Cieľom bolo pobudnúť istý čas v spoločenstve Svetlo Máriino, kde ma veľmi ochotne prijali. Mal to byť pre mňa čas uzdravovania z bolesti a kríža, ktorý má navštívil. Pamätám si ako som sa tešila na čas, keď sa tak stane – keď budem voľnejšie dýchať, ľahšie kráčať, myslieť na iné veci ako bola bolesť, tešiť sa a žiť naplno prítomnosť. Namiesto toho všetkého však prišiel ešte ťažší kríž. Jeden nepominul a druhý nenechal na seba dlho čakať. Počas svojich bežných povinností vo Svetle Máriinom mi prišli od najbližších správy, že môj otec zomiera. Došlo k veľmi rýchlemu odchodu domov na Slovensko za mojim otcom, ktorý nakoniec 25. júla 2013 zomrel. Svoje rany tak opäť dostalo telo, srdce i duša. Smrť, samota a bolesť ma neúprosne gniavila. A predsa práve vo chvíli, keď všetko okolo mňa zomieralo sa čosi nové vo mne rodilo. Rodila sa láska a hlbší vzťah. Vzťah s mojím jediným Vykupiteľom a Spasiteľom Ježišom Kristom. Vďaka výlučnému vzťahu s Ním som sa zžila s myšlienkou od sv. Terézie z Avily, že naozaj „Iba Boh stačí“ – keď mám Jeho, nič mi nechýba.

Dnes s odstupom času môžem smelo prehlásiť – „ach, šťastné obdobie bolesti“, pretože ma priviedlo nielen bližšie k Životu a k poznaniu toho, čo je v živote najdôležitejšie, ale aj k uvedomeniu si jeho vážnosti a významu. Vo všeobecnosti neexistuje nejaký mysteriózny vzorec na to, ako hľadať vzťah s Bohom. No v mojom prípade to bola práve návšteva bolesti a kríža. Práve on predstavuje disciplínu vôle, dáva mi vedomie toho čím som a čím sa môžem v tomto živote stať. Robí ma vnímavou a citlivou na ľudí žijúcich okolo mňa – ich samotu, prázdnotu, telesný a duchovný hlad.

NEBOJME sa hodiny navštívenia kríža a bolesti, pretože bolesť formuje, prečisťuje, učí nás pripravovať šťastie iným a žiť život v láske. K tomu nech nám pomáha aj modlitba sv. Augustína: „Keď sa celkom primknem k Tebe (Bože), nikdy nepocítim bolesť ani trápenie; môj život oživne, lebo bude naplnený Tebou“.

Veronika, Slovensko