„Ja vám pomôžem na vašej ceste. Moja láska vás obvinie ako plášť a urobí z vás apoštolov môjho svetla – Božieho svetla. Láskou, ktorá vychádza z pokory, budeme prinášať svetlo tam, kde panuje tma – slepota...“

(posolstvo Panny Márie, 2.7. 2014)

Medžugorie – je miesto, kde je všetko objaté  láskou. Niekedy sa zdá,  že v ovzduší  je niečo nadprirodzené, čo má vplyv na všetkých pútnikov.

Môj život, ako aj životy väčšiny  pútnikov, možno rozdeliť na „do“  i „po“ spoznaní Medžugoria. V živote sa častokrát stáva, že keď má človek všetko, vôbec sa nezamýšľa nad tým, odkiaľ to všetko je. Nám sa zdá, že sme pánmi svojho osudu, že môžeme rozhodovať, prečo áno a prečo nie... Ľahko prijímame ľudí, ale ľahko ich aj odsúvame od seba, súdime a odsudzujeme.

Tiež som si myslela, že som pánom, ktorému je všetko dovolené, a nezamýšľala som sa nad tým,  čo je dobré, a čo nie.  Prakticky som nikdy nechodila do kostola, s výnimkou Veľkej noci, keďže to je tradícia a všetci tak robia.  Nebolo to pre mňa dôležité. Niekedy som to prehnala s alkoholom, niekedy aj s drogami rôznych typov, mysliac si, že je to normálne. Nemala som vôbec výčitky svedomia.  Ani na začiatku môjho manželského života, či po narodení môjho dieťatka som si neuvedomovala  tieto skutočnosti,  čo ma nakoniec priviedlo  do rozpadu mojej rodiny a strašnej diagnózy môjho malého  syna.

V tom období som ešte ničomu nerozumela,  moje dni boli naplnené stretnutiami s lekármi, ktorí kývli plecom a hovorili, že nášmu dieťaťu sa už nedá pomôcť, že jeho diagnóza, rakovina 4. stupňa, je hranica, pri ktorej sa všetko končí. Hoci som si neuvedomovala mnoho vecí, jedno som vedela na 100 percent. Nevzdám sa, ale  budem bojovať za život svojho syna do konca. To, čo nie je možné ľuďom, je možné Bohu, a práve vtedy, keď som takmer všetok svoj čas trávila v nemocnici, asi prvýkrát v svojom živote som sa rozhodla zoznámiť sa s ním. Prvým krokom k tomu,  bola moja spoveď v malej nemocničnej kaplnke, hoci sa to na spoveď veľmi nepodobalo, nakoľko  som nemohla vysloviť ani slovo a slzy sa neprestajne liali po mojej tvári ako dážď, uvedomujúc si svoj predchádzajúci život.  Pomaly som sa začala modliť, čítať Sväté Písmo, rozprávať sa s Bohom. Viem, že on ma počúval a počul, hoci ja som vtedy ešte úplne nechápala, čo robím. Vtedy som ešte nevedela, čo znamená modliť sa srdcom, a preto som čítala a recitovala všetky modlitby, ktoré sa mi dostali do ruky a po nociach som čítala Bibliu, hľadajúc odpovede a čakajúc na zázrak.

Raz, po konzultácii  lekárov, ktorí znovu len kývli plecami a povedali nám, že tu môže pomôcť len Boh, som urobila rozhodujúci krok. Zobrala som všetky peniaze, ktoré nám ešte ostali a odcestovala som do Izraela, do Svätej zeme. Ešte počas letu som sa zoznámila so ženou, ktorá mi podarovala ruženec z Medžugoria. Už po dvoch mesiacoch, držiac ten istý ruženec v ruke, som stála v Medžugorí.  Mala som pocit, že som prišla domov, kde ma dlho čakali, kde si o mňa robili starosti, podporovali ma a milovali ma. Precítila som, ako sa milosrdné srdce Panny Márie dotklo môjho. Bol to čas pokoja a požehnania. Práve v Medžugorí som sa naučila modliť svätý ruženec, dozvedela som sa o piatich kameňoch proti Goliášovi – o modlitbe srdcom, svätej spovedi, Eucharistii, pôste a o Svätom písme.  To boli tie prelomové dni, počas ktorých som viac porozumela a naučila sa, ako za celý svoj predchádzajúci život. Teraz vidím, že som musela prejsť mnohými skúškami, prejsť tú cestu, ktorá od začiatku bola nasmerovaná k môjmu obráteniu.

V Medžugorí som sa tiež prvýkrát stretla s adoráciou, s klaňaním sa Ježišovi prítomnému v Eucharistii. Častokrát som nemohla zadržať slzy, keď som cítila a uvedomovala si jeho prítomnosť, jeho lásku a milosrdenstvo.

Ani raz, počas svojho pobytu som netelefonovala domov, nemala som strach o svoje dieťa lebo som vedela, že všetko je v poriadku. Prežívajúc  tento pokoj v duši, som veľmi prosila nebeskú Mamku, aby mi ešte dala možnosť pricestovať do Medžugoria. Vtedy som ešte nevedela, aký veľký darček mi pripravujú nebesia a že po krátkom čase, ja sama budem privádzať skupinky pútnikov a pozerať sa, ako sa pred mojimi očami menia.                                      Keď som sa vrátila domov, zdravotný stav môjho syna sa každým dňom zlepšoval a  opuch ustupoval. Lekári boli však stále skeptickí, ale moja viera vzrastala a silnela. Prijala som do svojho života všetko, o čo prosí Panna Mária a videla som, ako sa všetko pomaly začína meniť. Moja rodina sa stávala zo dňa na deň krajšou rodinou, kde panuje láska, vzájomné porozumenie, rodinou, kde sa deň končí modlitbou a poďakovaním.

Čo sa týka zdravia nášho dieťatka je úplne zdravým a šťastným chlapčekom. Prešiel chemoterapiou a bez chirurgického zákroku sa jeho opuch každým dňom zmenšoval a neskôr úplne zmizol, akoby tam nikdy nič nebolo, a ako by to bol len jeden strašný sen. Lekári aj doteraz len kývnu plecom, ako je to možné a ja sa iba usmievam lebo viem, že tam, kde človek už dáva bodku, Boh dáva čiarku. Dnes som  šťastnou manželkou a mamou dvoch detí, ktoré spolu s mojim manželom dostali pozvanie Panny Márie a tiež boli v Medžugorí.  Je to veľká radosť, stáť  pod krížom so svojou rodinou, vychádzať spolu na Podbrdo,  prechádzať krížovou cestou, dívať sa na kroky svojich detí a uvedomovať si tú bezhraničnú Božiu lásku, ktorou objíma každého človeka. Som presvedčená, že Boh chce len šťastie a radosť pre každého človeka, pretože je to vložené do každého človeka, do každej rodiny už od počiatku.