Pochválený buď Ježiš a Mária! Koncom februára tohto roku sme v našej rodine prežili naozaj smutný deň. Pretože moja sestra, ktorá je vydatá už sedem rokov, nebola požehnaná tou milosťou radosti počatia, tehotenstva a pôrodu vlastného dieťaťa. Akoby tých sedem neplodných rokov nebolo dostačujúcou bolesťou pre mladého človeka, prišla správa, ktorá úplne zlomila jej srdce. Lekári mladým manželom oznámili, že sú obaja neplodní, že sa s tým musia zmieriť, že nikdy nepocítia materinskú a otcovskú radosť. Nemôžem si ani len predstaviť, aká veľká bolesť bola v ich srdciach, keď som ju dokonca aj ja tak silne pocítil v mojom. Predvečer veľkého pôstu som strávil v modlitbe pred malou sviečkou a rozhodol som sa prečítať úryvok z Matúšovho evanjelia, kde sa píše o Blahoslavenstvách. Hlboko ponorený do týchto nádherných Ježišových slov, srdce upriamilo pohľad na tie, ktoré hovoria: „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5, 4).

V ten večer sa moje srdce premenilo na horčičné zrno, ktoré uverilo, že hora neplodnosti je úplne malá v porovnaní s veľkosťou milosrdenstva nášho nebeského Otca. Vtedy som sa rozhodol štyridsať dní postiť o chlebe a vode, a obetovať túto malú obietku za moju sestru a jej manžela a za ich radosť, aby raz mohli v náručí držať svoje dieťatko. Nakoľko to bude ťažké, som pocítil už po niekoľkých dňoch pôstu. Pokušenia boli stále silnejšie a moje telo slabšie. Chlieb mi po dvoch týždňoch začal zapáchať a niekedy chutil ako hlina. Izbou sa neustále šírila   vôňa mojich                      najobľúbenejších jedál, hoci som bol sám a v dome sa nenachádzalo žiadne jedlo.

To, čo bolo najťažšie boli neprestajné útoky diabla, že všetko to, čo robím nemá žiaden zmysel, že     čoskoro ťažko ochoriem kvôli nedostatku jedla, že najlepšie bude ak dnes prestanem a dobre sa najem. Vo chvíľach, keď mi bolo najťažšie a keď moje telo kričalo po jedle, kľakol som si, vzal som do rúk ruženec a modliac som premýšľal ako jedného dňa budú po dome mojej sestry  pobehovať malé deti. Ich smiech, ktorý som si predstavoval, ma niesol ako anjel vo svojom náručí, práve ako ten anjel, ktorý niesol Ježiša, keď prekonával všetky pokušenia. Hoci som tých    štyridsať dní bez jedla obetoval za druhých, cítil som ako moja duša vystupuje na horu neplodnosti a na samom vrchole – slabá, pokorná a skromná – prežíva premenenie. Hoci telo bolo úplne slabé, duch sa dvíhal k výšinám, v ktorých sa mohol slobodne vznášať ako nikdy predtým. Boli to okamihy nádhernej Božej blízkosti...blízkosti, ktorá odkrývala pravý zmysel obety...blízkosti, ktorú odkrývala Láska.

Štyridsiatu, poslednú noc pôstu, som prežil na kolenách hľadiac do plamienka malej sviečky, ktorá ma tak veľmi posilňovala počas všetkých tých ťažkých dní...a zrazu mi v myšlienkach zneli slová: „Veď u teba je zdroj života a v tvojom svetle uvidíme svetlo“ (Ž 36, 10). Boli to okamihy, v ktorých som sa úplne odovzdal nebu. Telesná slabosť sa úplne stratila v okamihu, keď sa duch ponoril do Otcovej lásky... Tak neskutočne nežne som mohol počuť Otcove slová: „Vypočul som modlitbu a prosbu, ktorú si mi predložil. Posvätil som tento dom, ktorý si postavil, navždy som doň položil svoje meno; moje oči a moje srdce tam budú neprestajne“ (1Kr 9, 3). Slzy sa mi kotúľali po tvári celú noc a radosť mi  napĺňala srdce, pretože som vedel, že všetky tie momenty, o ktorých som v najťažších chvíľach rozmýšľal sa čoskoro stanú skutočnosťou.

Už o mesiac po tejto noci skončila bolesť, ktorá trvala sedem rokov na dne srdca jednej mladej ženy...počala a teraz vo svojom požehnanom lone nosí dvojičky, dva nové večné životy.

Bratia a sestry, buďte maličkými a zvelebujte Otca, Pána neba i zeme, čo tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich práve vám,  maličkým.

Nech vás sprevádza príhovor Panny Márie a Božie požehnanie! +

  Mateo, 25 rokov, Chorvátsko