Narodila som sa na západnom Slovensku ako druhá v poradí z piatich deti.

Mama nás brávala do kostola, ale pamätam si, že som tam nechodila rada, lebo to dlho trvalo, boleli ma nohy, keď sme museli stáť a nesmeli sa ani pohnúť. Ani moja staršia sestra tam nechodila rada a raz, keď bola Veľka noc a modlili sme sa pri Ježišovom hrobe, povedali nám, aby sme pobozkali jeho rany. Sestra radikálne odmietla a povedala, že nechce ochorieť a ja som po nej opakovala ako papagáj.

Keď som mala asi 3 roky, dostala som v kostole prvý záchvat migrény. Prestala som vidieť a museli ma z kostola vyniesť. Vonku mi „prepľúvali“ oči, lebo niektoré ženy verili, že som „urieknutá.“ Boli to veľmi zlé, pohanské, okultistické zvyky, a tak som sa nevinne, už vo veku 3 rokov dostala do osídiel ezoteriky – teda na pôdu zlého. Záchvaty migrény pokračovali. Keď som bola svedkom častých, nočných rodičovských hádok, vystrašená otcovými zlostnými rečami, keď mama vyhlásila, že sa hodí pod auto - ohlásila sa migréna, pri ktorej som prestala na nejaký čas vidieť. Postupne sa moje srdce zatvorilo, zatvrdlo. Cítila som sa opustená, nemilovaná, sama.

Prvé sv. prijímanie a birmovku som ešte musela absolvovať, ale potom sa všetko skončilo. Nemala som v srdci nič, čo by ma ťahalo do kostola.

Odišla som študovať ďaleko od mojich rodičov, len aby som mala pokoj. V týchto študentských rokoch som sa cítila voľná, slobodná. Stal sa zo mňa rebel. Spoznala som veľa chlapcov, mala viacero známostí, chodila kade-tade, nikoho som však nemilovala, len som ich využívala a robila si s každým chlapcom, čo som chcela.

Prešlo pár rokov. Jedného dňa som spoznala muža, ktorý vo mne spôsobil úplný obrat. Zaľúbila som sa doňho, do jeho dobrotivého srdca, do jeho láskavosti, nežnosti. Zobrali sme sa len na radnici a bolo nám spolu veľmi dobre, rozumeli sme si. Žila a pracovala som v cudzine, a aby som sa vyhla plateniu cirkevných daní, tak som z nej oficiálne vystúpila. Nechcela som podporovať niečo, čo ma nezaujímalo a v čo som neverila.

Bola som vedúcou laboratória a tu bola jedna pracovníčka z Chorvátska, ktorá mi raz, len tak medzi rečou, povedala: „Vieš o tom, že sa v Bosne a Hercegovine zjavuje už niekoľko rokov Panna Mária? Zostala som s otvorenými ústami stáť ako prikovaná. Neverila som tomu, ale v srdci som pociťovala veľký strach. V momente som si uvedomila všetky zlé veci, ktoré som porobila a pomyslela si, čo ak je to pravda, čo spravím? To nemôže byť pravda! Veď je to absurdné! Po chvíli som sa upokojila a vyhodila všetko z hlavy.

Migrénove záchvaty neprestávali a opakovali sa čoraz častejšie. Chodila som po lekároch, ale nikto mi nevedel pomôcť. Raz mi jeden známy poradil lekára – homeopata a takto pokračovala moja cesta po nebezpečnej pôde. Keďže mi ale nič nepomáhalo, išla som ďalej a začala sa „liečiť“ u jednej bioenergetičky. Mala akési čudné prístroje, ktorými merala moje energie a blokády, a s jej „zázračnými“ kvapkami sa snažila premeniť moje negatívne energie v pozitívne. Nikdy k tomu nechýbalo kyvadielko. Časom sme sa stali priateľkami. Naučila som sa narábať s kyvadlom, cvičila som yogu, nechala si robiť akupunktúru, sem tam reiki a tak som stále hlbšie a hlbšie padala do priepasti zlého, do ezoteriky.  Nevedela som, že existujú zlí duchovia, nevedela som nič ani o milosrdnom láskavom Bohu. Chcela som byť len zdravá.

Medzitým môj manžel zmenil prácu, stal sa menežérom a ani sme nezbadali ako, votrel sa do nášho života akýsi nepokoj. Čím viac som sa venovala ezoterike, tým viac sa môj muž venoval svojej novej práci a svojim zákazníkom. Nemali sme už ani na seba čas a ani trpezlivosť a chuť niečo vysvetľovať, a začali sme byť voči sebe nervózni. Raz ráno mi oznámil, že on už takto nevládze žiť, hoci ma ľúbi, nemôže so mnou žiť a musíme sa rozísť. Neverila som tomu, začala som sa triasť, zrútila som sa. Plakala som v kuse 3 dni. Ležala som v posteli bez spánku, uplakaná, opustená, keď som zrazu začula jemný, mužský, láskavý hlas: DÔVERUJ MI! Pomyslela som si, komu to mám dôverovať. Vtedy som zrazu zatúžila ísť do Medžugoria. Ale na koho sa obrátiť? A kde je vlastne to Medžugorie? Zavolala som mojej neteri, ktorá vo svojom mladom veku, opustená manželom, mala tiež veľké problémy a bola podobne namočená v ezoterike ako ja. V máji roku 2005 sme obidve cestovali do Medžugoria.

...my máme nášho Pána, ktorý je mocnejší a ktorý je pripravený nám pomôcť, keď ho o to poprosíme…

Večerný program v kostole bol zaujímavý, začala som si všímať ľudí, ako sa chodia spovedať, ako prijímajú „oblátku“, akí sú veselí a radostní. Všetci držali v ruke ružence, tak úplne normálne, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. Pýtala som sa samej seba: Kde som to? Čo je to za svet? Zrazu mi bolo jasné, že Boh existuje, že všetko, čo som si doteraz myslela a robila, za čím som sa hnala je nula, že je to blud. V tom som pocítila túžbu byť taká, akí sú títo ľudia! Začala som plakať a plakať, slzy mi tiekli po všetky dni v Medžugorí,  pri každej sv. omši. Dvaja priatelia, ktorí boli už viackrát v Medžugorí, ma prehovorili ísť s neterou na horu Križevac a to v noci. Namietala som, ale nedali sa odbiť a vyrazili sme. Keď sme konečne asi po 3 hodinách vyšli ku krížu, pocítila som neopísateľný pokoj a šťastie.

Vedela som, že chcem žiť s Bohom, že ho potrebujem a túžim s ním kráčať životom a nikdy ho nestratiť. Pri nočnom zjavení na Podbrde som sľúbila Panne Márii, že začnem meniť svoj život. Cítila som pri tom pokoj, prvýkrát v živote naozaj pokoj.

V deň môjho návratu z Medžugoria, môj manžel prišiel z práce relatívne skoro. Našiel ma úplne zmenenú – pokojnú a radostnú. Začal sa na všetko vypytovať,  ja som rozprávala, on počúval a začal o všetkom premýšľať. Odvtedy náš život začal odznova.

Do Cirkvi som vstúpila v novembri 2005 a 4 mesiace som dala manželovi na rozmyslenie, či súhlasi s uzavretím manželstva v kostole. A on, hoci ešte neveriaci súhlasil. 22. apríla 2006 v sobotu pred sviatkom Božieho Milosrdenstva, bol náš veľký deň a naša svadobná cesta viedla do Fatimy.

Začala som chodiť na duchovné cvičenia, kde som sa dozvedela, aké sú okultizmus a ezoterika nebezpečné pre človeka  a jeho dušu  a ako sa toho musíme všetkého zriecť.

Ezoterikou a okultizmom sa zaväzujeme zlému a pohybujeme sa na jeho území a tým sa mu zadlžujeme. Keď sa chceme vrátiť na správnu cestu, na cestu s Pánom,  začne si zlý na nás nárokovať, lebo sme sa zadĺžili. Začne dlžobu vymáhať tým, že nám spôsobuje veľa problémov – rozbíja manželstvá, privádza do nešťastia celé rodiny, spôsobuje choroby a všetko len to najhoršie. Veľa týchto tzv. ezoterických liečiteľov má v ordináciách vyvesené  sv. obrazy, kríže, ružence, a tým ľudí klamú,  predstierajú, že je to Božie a my, slabí ľudia, na to naletíme, a tak padáme do jeho pasce! Každý z týchto liečiteľov pracuje so zlými duchmi, ktorí majú za úlohu nás zničiť a dostať naše duše do zatratenia. Lenže my máme nášho Pána, ktorý je mocnejší a ktorý je pripravený nám pomôcť, keď ho o to poprosíme.

Ďakujem Pane za tvoju lásku a za nový život s tebou. A ďakujem ti aj za tvoju a našu Matku.

Dôverujem Ti, Pane!

Helena, Slovensko