Snímka17Kňazom som už tri roky, ale moja cesta k Bohu bola veľmi dlhá. Ako každý mladý človek hľadal som zmysel života a blúdil som.

V jeden deň som sa cítil veľmi zle a vtedy mi Boh dal spoznať hojnosť svojej lásky. Začal som sa pýtať, kde ten Boh žije. Prešiel som od Moonovej sekty k Jehovovým svedkom a ani som si len nepomyslel, že Boh môže žiť v Cirkvi. Jedného dňa som sa prebudil a vedel som, kam patrím, ale nemal som poňatia prečo. Podišiel som k oknu – bývam v Innsbrucku v centre mesta – ulice boli plné ľudí a ja som nevedel prečo. Zišiel som dole a pýtal som sa ich, prečo sú tu. Povedali mi, že mestom prechádza pápež Ján Pavol II. Mal ísť celkom blízko môjho domu, a preto som si pomyslel: „Keď už pápež prichádza, idem na jeho omšu.“ Mohol by som povedať, že si pápež prišiel po mňa ku mne domov. Počas tej omše, ktorú pápež slúžil, sa vo mne odohral duchovný boj. Otázkou bolo, či je Ježiš naozaj prítomný v Hostii alebo to je len chlieb? Rozhodol som sa, že je to naozaj Ježiš a od tej chvíle som sa celý týždeň tešil na nedeľu.

Počul som hlas, ktorý mi povedal: „Príď, príď!“

Prešiel nejaký čas, kým som našiel cestu aj k Matke Božej. Jeden priateľ mi dal knihu o zasvätení sa Božej Matke a povedal mi, že si ju mám prečítať. O rok alebo o dva roky neskôr som naozaj začal čítať túto knihu a rozhodol som sa zasvätiť sa Márii. Vtedy som nevedel, že existuje Medžugorie, ale na tridsiaty deň, v deň zasvätenia, som sa ocitol v Medžugorí. Zasvätenie som vykonal v kostole v čase zjavenia. Bolo leto 1993, bola vojna a prebiehal Festival pre mladých. V zelenom stane, ktorý sa nachádzal neďaleko kostola, Mária Pavlovič rozprávala o Panne Márii. V tej chvíli som počul hlas, ktorý hovoril: „Príď, príď!“ Vedel som, že je to Božia Matka. Vedel som, že ma pozýva ku krížu. Vtedy som sa rozprával aj s pátrom Slavkom a povedal som mu, že chcem byť možno kňazom. On ma len rukou potľapkal po pleci.

Krížová cesta na Križevci

O niekoľko rokov neskôr, keď som pracoval už ako lekár, chcel som spoznať komunitu Blahoslavenstiev, aby som videl, či to možno nie je moja cesta. Žil som s nimi asi rok. Jeden novembrový piatok po veľmi škaredom a daždivom počasí, rozmýšľal som, či pôjdem na Križevac, na krížovú cestu, alebo nie. Keď je škaredé počasie hore je veľmi klzko a nepríjemne, žiadna radosť. Zmieril som sa s tým a povedal som si, že idem na Križevac. Vtedy som nerozmýšľal o kňazskom povolaní, ale o tom, že sa chcem oženiť a mať rodinu. Na krížovej ceste, niekoľko zastavení predo mnou, bol páter Slavko so skupinkou desiatich alebo dvadsiatich farníkov. Pomyslel som si: „Toľko bojuješ s tým, či ísť alebo neisť na krížovú cestu a páter Slavko takmer každý deň, v akomkoľvek počasí ide na jeden alebo druhý kopec.

Keď som bol pri trinástom zastavení, videl som ako nejaký ľudia bežia dole kopcom. Pomyslel som si, že sa zbláznili, lebo je klzko a strmo, kamenisto. A je to veľmi nebezpečné. Keď som vyšiel za zákrutu, videl som jedného františkána ako sedí medzi skalami. Prišiel som k nemu a prezrel som ho. Zlyhalo mu srdce a bolo mi jasné, že páter Slavko umiera. Snažili sme sa ho oživiť, ale nepomohlo to. Ľuďom som povedal: „Modlite sa, modlite sa páter Slavko umiera!“ V tej chvíli prestal dážď. Boli sme medzi trinástym a štrnástym zastavením odkiaľ je vidno kostol. Slnko svietilo na kostol a na nebi sa ukázala dúha. Slnko odspodu svietilo na oblaky a vyzeralo to akoby na nebi viseli girlandy. Bol som presvedčený, že páter Slavko odišiel do neba.

V kostole som plakal viac ako hodinu.

Potom sme pátra Slavka zniesli dole. Bolo to veľmi namáhavé, šmýkalo sa. Takto som sa modlil: „Páter Slavko, teraz si v nebi, prosím ťa, daj mi časť tvojho ducha.“ Počas toho ako sme ho niesli dole, rozhadzoval rukami na všetky strany, keďže telo bolo bez života. Dostal som úder do chrbta a pre mňa to znamenalo, akoby mi páter Slavko hovoril: „Ja som svoju krížovú cestu dokončil, tvoja teraz začína.“ Len čo sme zišli, išiel som do kostola, pretože som chcel byť v pokoji a v tichu. Viac ako hodinu som plakal a nevedel som prečo. Neskôr som pochopil, že páter Slavko mi vyprosil milosť, aby som nepozeral len sám na seba. Rozhodol som sa stať kňazom. Začal som študovať teológiu v Ríme, v Rakúsku a teraz som už tri roky kňazom. Nie je nič lepšie ako byť kňazom. Kňaz môže dávať Boha. Kto iný to môže? Chcem poďakovať Božej Matke, Jánovi Pavlovi II. A pátrovi Slavkovi, a najviac nášmu dobrému nebeskému Otcovi. Ježiš naozaj vstal z mŕtvych.

Erich, Rakúsko