Treba v každom prípade spomenúť aj apoštolskú konštitúciu „Paenitemini“ o pôste a pokání, ktorú vydal pápež Pavol VI. Na samom začiatku dokumentu pápež vysvetľuje, prečo ho vydáva.

Je zvlášť potrebné poučiť o pokání všetkých, ktorí majú náboženský cit. Poučenie sa týka obsahu aj Božieho príkazu, aby sa činilo pokánie. Cirkev obsahuje v sebe ľudské i božské, viditeľné i neviditeľné, dočasné i stále. Sám Ježiš spojil hlásanie evanjelia s pokáním. Začínal svoje kázne výzvou na pokánie a obrátenie na vieru evanjelia, radostnej zvesti. Ján Krstiteľ sa pripravoval na svoju úlohu prísnym pokáním, pôstom a odriekaním (porov. Mk 1, 1 a n.). Aj Ježišov príchod sv. Pavol vidí ako vzdávanie sa, zriekanie sa božskej prirodzenosti, teda rovnosti s Bohom, Ježiš sa stáva sluhom podobným ľuďom (porov. Fil 2, 6). Kresťan je pozvaný, aby       spolupracoval na Kristovej úlohe, preto musí vziať na seba všetko, čo Ježiš sám robil, postil sa a odriekal sa aj všetko to, čo učil. V tomto svetle treba vidieť aj Kristovo umučenie a smrť na kríži.

Preto hoci je Cirkev svätá, bez poškvrny a vrásky, tvoria ju hriešni ľudia. Preto neprestajne vyzýva na obrátenie, na pokánie a pôst. K bytostnej úlohe Cirkvi učiteľky preto patrí aj hlásanie pokánia a poúčanie ľudí, ako sa oslobodiť od materiálnych vecí, aby sa na pozemskom putovaní do nebeskej vlasti nezastavili a neuzavreli sa pred Božím pôsobením a pred spoluprácou s Bohom.

Pokánie treba konať pre vnútornú očistu a odpustenie hriechov (porov. Sk 2, 38) a zdôrazňuje sa, že je to naozaj podmienka pre vnútorný život s Bohom. V ďalšom texte dokumentu sa uvádzajú predovšetkým rôzne biblické situácie, v ktorých sa konalo pokánie a postilo. Hoci vnútorný proces pri pôste a pokání zostáva hlavným kritériom toho, čo sa navonok koná, v dokumente sa hovorí o vonkajších formách, ktoré sa menia podľa okolností v čase a priestore, v ktorých ľudia žijú.

Cirkev určuje rôzne druhy pokánia vo všeobecnej rovine, biskupi sú zodpovední za formy pokánia vo svojich diecézach a farári vo svojich farnostiach. Treba vytvárať formy vhodné pre priestor, kde žijú veriaci, a pritom sa držať ustanovení a smerníc Cirkvi.

  Keď však porovnáme rozhovor o vnútorných procesoch a význame pôstu s vonkajšími heslami o pokání a o formách pokánia, potom zistíme, že beztak viac zostalo z vonkajšieho aspektu pokánia a pôstu, čo sa dá pochopiť, lebo vonkajší aspekt sa dá vidieť, merať, zhodnotiť a závisí od slobodného rozhodnutia veriaceho, zatiaľ čo vnútorný proces je mimo vplyvu ľudskej vôle, lebo je ovocím milosti a spolupráce človeka.

  Prvé cvičenie v pokání je naozaj svedomité plnenie povinností, ktoré veriaci má vo svojom živote a ktoré vyžadujú trpezlivosť a každodennú vernosť do konca. Veriacich, ktorí sú postihnutí neduhom choroby, chudoby, prenasledovania, Cirkev pozýva, aby svoju bolesť zjednotili s Kristovou, a to je ich cvičenie v pokání.

  „Povinnosť umŕtvovania tela musia dokonalým spôsobom plniť najprv kňazi, ktorí sú osobitne poznačení Kristovými znakmi, a potom tí, ktorí žijú na spôsob evanjeliových rád, aby tak dokonalejšie nasledovali Krista, ktorý sám seba „zbavil Božej prirodzenosti“, aby sa tak ľahšie a účinnejšie dosiahla plnosť lásky.“

Okrem uvedených všeobecných výziev na posilnenie pokánia veriacich povzbudzuje, aby sa cvičili aj v umŕtvovaní tela.

Hoci ustanovenia o pôste a pokání ponechávajú ich konanie na slobodnú vôľu človeka, pápežovým želaním je, aby sa sloboda využívala len v jednotlivých situáciách, ale aby zostalo čosi, čo zaväzuje všetkých veriacich Katolíckej cirkvi. Preto sa na konci konštitúcie nachádzajú ustanovenia, ktoré sú záväzné pre všetkých veriacich.

  Najprv sa hovorí, že všetci z moci Božieho prikázania sú povinní robiť pokánie. A podľa cirkevného prikázania čas pôstu – teda čas pred Veľkou nocou – sa zachováva a má stále svoj kajúci význam, a potom aj každý piatok počas celého roka. V tých dňoch sa máme zdržiavať  mäsitých pokrmov. Popolcová streda a Veľký piatok zostávajú dňami prísneho zdržiavania sa a pôstu. Zdržiavanie sa, teda nejesť mäso, je záväzné pre všetkých veriacich od 14. roku života a pôst znamená raz sa najesť do sýtosti a dva razy menej, už podľa miestnych zvykov, a zaväzuje to veriacich od 21 do 60 rokov. Biskupi a farári majú moc upraviť predpis podľa miestnych potrieb.

  Ak sa všetky ustanovenia uvedené v tejto apoštolskej konštitúcii porovnajú s praxou, ktorú nachádzame v Starom i Novom zákone, s tradíciou Cirkvi a uzavretých rádov, potom si môžeme všimnúť, že pôst a pokánie sa dostali na úroveň, na ktorej sa ľahko mohli stratiť. To sa aj stalo.