image002

Hoci Ježiš ustanovil Eucharistiu po sviatočnej veľkonočnej večeri, a teda po večeri dal prvý raz apoštolom svoje telo za jedlo a svoju krv za nápoj, od počiatku Cirkvi sa veriaci pripravovali na stretnutie s Kristom v Eucharistii tzv. eucharistickým pôstom.

V tradícii prvotnej Cirkvi (aj dnes sa dá sledovať v cirkevných spoločenstvách na Východe, ktoré sú zemepisnou polohou bližšie k počiatkom Cirkvi) je viditeľný duch, ktorý vládol spočiatku. Tento spôsob prípravy môžeme nájsť aj v praxi Pravoslávnej cirkvi. Tí, čo sa pripravujú na prijímanie, celý týždeň sa postia. A pôst je stále prísnejší, čím viac sa približuje deň prijímania. Avšak pravoslávni veriaci veľmi zriedka pristupujú k prijímaniu.

Netreba zabudnúť, že nie vždy bolo dovolené prijímať každý deň. Podľa cirkevných prikázaní veriaci sa mali raz v roku vyspovedať a na Veľkú noc prijímať. Keď sa zaviedla možnosť častejšieho sv. prijímania, bolo pravidlom, že od polnoci do okamihu prijímania sa nesmela ani piť voda. Dovolené bolo užiť len lieky. Po obnove liturgie, ktorá sa začala za pápeža Pia XII., dovolilo sa sláviť sv. omšu popoludní, a tak eucharistický pôst sa z praktických dôvodov skrátil na tri hodiny. Po II. vatikánskom koncile sa eucharistický pôst skrátil na jednu hodinu pred prijímaním. Tým prakticky zanikla príprava na Eucharistiu pôstom.

Iste nie je problém v tom, že sa eucharistický pôst skrátil, ale v tom, že nie je primeraná príprava na stretnutie s Kristom v Eucharistii. Vzniká ozajstné nebezpečenstvo, že sa stratí hlboká úcta voči Kristovi prítomnému v Eucharistii, a potom aj správne rozlíšenie obyčajného a eucharistického chleba. Keď sv. Pavol píše o eucharistickej oslave spoločenstva v Korinte, medzi iným píše:

   „Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie.“ (1 Kor 11, 28-29)

Som presvedčený, že práve eucharistický pôst bol bránou, ktorou sa s hlbokou úctou vchádzalo do tajomstva Kristovej prítomnosti a rozlišoval sa obyčajný chlieb od Kristovho tela.

Aké dôležité bolo pre prvoprijímajúce deti očakávanie stretnutia s Kristom, na ktoré sa pripravovali prísnym pôstom od polnoci do chvíle prijímania! Tým pôstom sa uvádzala duša veriaceho do tajomnej a nádhernej Kristovej prítomnosti a ľahšie sa vyhlo nebezpečenstvu povrchného stretnutia s eucharistickým Kristom. A keď veriaci začne stretávať Krista v Eucharistii bez náležitej prípravy, potom stráca správny vzťah medzi Kristom, ktorý zostal so svojím ľudom v chlebe, a človekom, ktorý prijíma.

Keď nás Panna Mária pozýva na dvojdňový pôst, a to v stredu a piatok, svojím spôsobom nás pozýva, aby sme sa pripravovali na stretnutie s eucharistickým Kristom. Štvrtok bol vždy dňom Eucharistie a kňazstva. Preto je pôst v stredu z eucharistického hľadiska prípravou na štvrtok, deň Eucharistie, a v piatok poďakovaním za Eucharistiu a prosbou, aby sme mohli s eucharistickým Kristom zostať celý život.

Keď sa človek dôstojne pripravuje na stretnutie s Kristom na eucharistickej hostine, chystá sa na večnú hostinu v nebi. Eucharistia je osobitná príprava a predčasná večná hostina v Božom kráľovstve.