Stará múdrosť hovorí: „V zdravom tele zdravý duch,“ ale pokojne sa môže povedať: „Zdravé telo zo zdravého ducha!“ Človek je jedinečný celok, hoci sa hovorí o tele, duši a duchu. Stav jednej časti sa odráža a vplýva na stav inej.

Je jasné, že pôst kladne pôsobí na zdravie tela a na rovnováhu, a tým priamo či nepriamo aj na stav duše – psyché. Keď sa stráca telesná rovnováha, je ohrozená aj psychická, a stratená rovnováha v psychickej oblasti vplýva na telesnú rovnováhu. Najlepšie to vidieť na dvoch krajných stavoch duše, ktoré sa odzrkadľujú v telesnej stránke: bulímia a anorexia. Bulímia je nadmerné jedenie a násilné zvracanie, anorexia  je odmietanie stravy. Aj v jednom aj v druhom prípade ide o duševné problémy, ktoré nastávajú v narušených ľudských vzťahoch a v narušenom vzťahu voči sebe samému a prírode.

...treba sa učiť od mladosti hľadieť na život a všetko v živote slobodným srdcom a dušou...

  Človek sa uzdraví vtedy, keď sa duša oslobodí od negatívnych a zaťažujúcich vzťahov voči sebe a iným. V tejto oblasti sú pôst a modlitba naozaj hygienou duše. Základom duševných ochorení je strata vnútornej slobody, keď človek, zotročený sebou, materiálnymi vecami a pôžitkárstvom, sa stane ozajstným otrokom a takto sa ničí. Koľko ľudí prišlo o svoje psychické a duševné zdravie preto, že boli zranení a preťažení, pokoj a riešenie svojich problémov hľadali v alkohole, drogách a iných závislostiach! Je známe, že je stále viac závislých, stále viac depresívnych ľudí, ktorí stratili zmysel života, že je stále viac ľudí, ktorí v tabletkách hľadajú uspokojenie, čo sa prejavuje na fyzickom stave ich organizmu.

Nechcem tu rozoberať celú psychopatologickú problematiku, ani podať zjednodušený recept na všetky duševné choroby, ani dať klamlivú nádej tým, čo znášajú kríž duševnej choroby, ale chcem upozorniť na fakt, že vďaka pôstu a modlitbe duša človeka ľahšie zostane zdravá a skôr si zachová pokoj.

Preto je dôležité pochopiť, že sa treba chrániť každého zotročenia, pestovať si vnútornú slobodu, a to od raného detstva. Ak sa spytujeme, či sa majú deti postiť, áno, majú. Vôbec nejde o pôst, ktorý má dodržiavať dospelý človek, ale o správnu výchovu k správnemu vzťahu voči sebe a iným.

Ak deti žijú od počiatku v hojnosti, dostávajú všetko, čo si želajú bez akejkoľvek námahy a ihneď, vtedy sa dostatočne nerozvíja ich duševný organizmus a neskôr v živote zlyhajú. Ak rodina má len jedno alebo dve deti a tie vyrastajú v ovzduší sebectva, nedostatočne rozvíjajú správne vzťahy voči iným. Život však nie je jednoduchý, prináša aj ťažkosti a problémy, vyžaduje boj, v ktorom sa víťazí alebo prehráva, a predovšetkým sa nezískava hneď a bez osobnej námahy to, čo si človek želá. Kto si od detstva navykal, že má všetko a hneď, nenaučil sa brať ohľad aj na iných, a váži si ich len podľa toho, nakoľko mu slúžia, tomu sa celý duševný systém zrúti a on prepadne. Preto je stále viac labilných ľudí, ktorí po prvom neúspechu v škole, v práci, v láske, strácajú zmysel života a nevedia sa tešiť zo životných radostí, odchádzajú, ničení sebectvom, na cesty, kde pokračuje ich rozvrat. Tu sa rodí depresia alebo násilie, ktoré nadobúda najrôznejšie formy.

Všetko, čo som chcel povedať, môže sa jednoducho vyjadriť takto: Ak chceme pozerať nejaký obraz a kochať sa v jeho kráse, musíme od neho odstúpiť natoľko, aby sme videli na ňom všetky detaily. Ak sa človek veľmi priblíži k umeleckému dielu, pohľad mu padne na jednotlivosti, ktoré majú svoj zmysel iba v celku. Môže sa stať, že niekto vidí iba tieň, alebo nejakú čiernu bodku, alebo krivú čiaru, alebo možno len kvet, alebo peknú farbu. Ani v jednom ani v druhom prípade divák nemôže vysloviť úsudok o obraze. Jeden môže vyhlásiť obraz za tmavý, a druhý za celkom svetlý: ani prvý ani druhý úsudok nie je presný. Tieň má svoju úlohu, ale aj svetlo! Tak je to aj s človekom, ktorý stratil vnútornú slobodu. Je priveľmi blízko sebe samému, materiálnym veciam, druhým osobám, a stráca zo zreteľa celosť života a vytvára nezdravé vzťahy.

Hoci je dobré, aby každý človek, a najmä dieťa, mal dostatok všetkého pre život, treba sa učiť od mladosti hľadieť na život a všetko v živote slobodným srdcom a dušou. To sa môže dobre dosiahnuť, ak sa rodina postí dva dni, ako žiada Matka Božia. Vtedy treba deťom vysvetliť, že tie dva dni sa neje nič, čo by bolo nejakým spôsobom navyše a nepotrebné. A preto ak niekto v tie dni – v stredu a piatok - daruje dieťaťu čokoládu, povedzte mu, aby si ju nechalo na zajtra. Patrí mu, ale až zajtra sa jej môže dotknúť. Ten čas do druhého dňa využije na duševný tréning; dieťa sa cvičí v odriekaní toho, čo má rado a čo chce, ale čo necháva na zajtrajší deň, a tak sa naučí, aby v sebeckosti netúžilo po veciach chamtivo. Takto sa v ňom rozvíja vnútorná sloboda, ktorá mu neskôr v živote bude pomáhať, aby sa správalo k sebe a k iným a k materiálnym veciam dôstojne človeka.