U Židov i u kresťanov sa často pôst, modlitba a dobré skutky spomínajú spolu. Modlitba nie je popri pôste a dobrých skutkoch ako čosi nezávislé, ale ako niečo, co ich vnútorne spaja. Úplné chápanie modlitby sa ponúka práve v jej spojení s pôstom. Ak sa pozrieme, čo sa hovorí o modlitbe a ako sa modlitba definuje, vidíme, že dôraz sa kladie, co je aj normalne, na stav srdca a duše, a menej sa spomína telo ako činiteľ v modlitbe alebo ako možný výraz modlitby.

Na otázku, čo je modlitba, v Katechizme Katolíckej cirkvi nachádzame odpoveď, respektíve definíciu sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša (z Lisieux): „Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad na nebo, výkrik vďačnosti a lásky uprostred trápenia i radosti.“ Sv. Ján Damascénsky hovorí: „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“ ²⁰⁾

„Pre mňa je modlitba vzplanutie srdca, jednoduchý pohľad na nebo, výkrik vďačnosti a lásky uprostred trápenia i radosti.“ (sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša)

Teda zdôrazňuje sa najmä rozhovor s Bohom ako duchovný úkon. Avšak jestvuje prax a skúsenosť, že aj telo sa pripája k modlitbe, teda nielen myseľ, rozhovor, teda len duchovný úkon. Ak sa slová modlitby sprevádzajú gestami a pohybmi tela, modlitba je dokonalejšia, výraznejšia, ľahšie zasiahne celého človeka.

Jednota tela a duše v modlitbe sa prejavuje práve v pôste. Telesný pôst robí modlitbu dokonalejšou. Kto sa postí, lepšie sa modlí, a kto sa modlí, ľahšie sa postí. Tak modlitba nezostane iba jedným výrazom alebo slovom, ale pripája celú ľudskú bytosť. Telesným pôstom sa človek priznáva Bohu aj ľuďom, že nemôže byť sám a že mu treba pomôcť. Človek ľahšie prežíva svoju bezmocnosť, keď sa postí, a preto je pri telesnom pôste duša otvorenejšia Bohu. Bez pôstu slová modlitby nemajú správny základ.

V Starom zákone sa veriaci jednotlivo i v skupinách postili a modlili v najrôznejších životných situáciách a vždy zakusili   pomoc (porov. Ezd 8, 21-23; 2 Krn 20, 12). Pôstu a modlitbe Ježiš pripisuje zvláštnu silu najmä v boji proti zlým duchom (porov. Mk 9, 29). Rovnakú prax nachádzame v tradícii Cirkvi a najviditeľnejšie je to v regulách všetkých rádov a rehoľných spoločenstiev. Sv. Bernard o vzťahu pôstu a modlitby píše:

Kto sa postí, lepšie sa modlí, a kto sa modlí, ľahšie sa postí. 

„Poviem vám niečo, čo ľahko porozumiete a čo ste často zažili, ak sa nemýlim: pôst dáva istotu modlitbe a robí ju vrúcnou... Modlitbou sa získava sila postiť sa a pôstom milosť modliť sa. Pôst posilňuje modlitbu a modlitba posilňuje pôst a predstavuje ho Pánovi.“ ²¹⁾

Je to zjavné, lebo vďaka pôstu sa človek stáva bdelejší, otvorenejší pre Boha a pre duchovno. Z rovnakých dôvodov je pôst spojený s eucharistiou, lebo kým sa človek odrieka a nejaký čas žije s chlebom, pripravuje sa na stretnutie s Božim chlebom. Zvlášť v spojení s eucharistiou, najvznešenejším stretnutím s Bohom, nám pôst dokazuje, aký je pozitívny a ako nám umožňuje uskutočniť základný cieľ modlitby: stretnúť sa celou bytosťou s Bohom, Spasiteľom.

...kým sa človek odrieka a nejaký čas žije s chlebom, pripravuje sa na stretnutie s Božim chlebom...

V našej dobe je Gándhí známy ako človek, ktorý sa vedel postiť a modliť. Hovorí: „Moje náboženstvo ma učí, že v každom nešťastí, ktoré nemožno zmierniť, treba sa modliť a postiť!“ ²²⁾  Hoci je známe, že Gándhí sa postil a modlil pre politické ciele, hlboko veril, že iba Boh môže zmeniť ľudské srdce a úmysly pôstom a modlitbou, že pôstom a modlitbou sa očisťuje ľudské vnútro a oslobodzuje sa od previnenia, čo je súčasne výrazom solidarity s ľuďmi, ktorí trpia.

Z toho treba urobiť záver, že pôst a modlitba sú nerozlučné, ako je nerozlučný človek ako celok, ktorý sa skladá z ducha, duše a tela.

Obrázok: Dina Abele