Počas celého týždňa pôstu a modlitby sa odporúča mlčanie. Dôvody sú jednoduché. Každý človek v dnešných možnostiach medializácie cez noviny, rozhlas, televíziu a iné prostriedky každý deň získa množstvo správ z celého sveta...

Pred mediálnymi prostriedkami človek zostáva nemým divákom, čitateľom, poslucháčom, ktorý prijíma správy o všetkom, čo sa prihodí, ale súčasne aj všetko ľahko zabúda a každodenne znova hľadá nové správy a prediskutuje ich s priateľmi, ktorí ich tiež počuli, čítali, či videli. Tak dochádza k tomu, že človek veľmi málo tvorí: on len opakuje a diskutuje. Tým sa ochudobňuje jazyk a vôbec sila výrazu.

Na druhej strane sa neprestajne hovorí, akí sú ľudia povrchní, ako sa nikomu nedá veriť, ako sa nedodržiava slovo. O diplomatoch sa hovorí, že nehovoria, čo si myslia, a nerobia, čo hovoria. To je hlboké poníženie daru slova a reči.

Známe je taktiež, že na oslavách, kde sa schádzajú mladí - a účastníci hostín vôbec - vyhráva ohlušujúca hudba. Takisto sa vie, že v niektorých kaviarňach a diskotékach sa pri hlučnej hudbe sedí a pije alebo tancuje celé noci. To svedčí o vnútornej prázdnote, ktorá hľadá náplň. A o čo je prázdnota väčšia, o to viac sa človeku žiada kriku a hulákania. V tej prázdnote sa rodí aj násilie a násilné slová. Z toho vyplýva, že človek je neschopný mlčať a byť ticho. A kde nie je ticho a mlčanie, tam sa nemôže ani zrodiť správne slovo. Preto je stále menej dobrých a šľachetných slov, ale stále viac prázdnych a násilných, urážlivých a nevhodných.

Často sa mi účastníci skupín priznávali, že pre nich je ťažšie mlčať ako žiť o chlebe. Práve preto je výzva na mlčanie a ticho ešte dôležitejšia. Nejde o zabránenie rozhovorov alebo o odriekanie sa daru reči, ale o schopnosť ľudí hovoriť.

O tichu a mlčaní sa vynárajú dve otázky: Kde sa začína moje slovo a ako sa rodí? Ak sa slovo začne v hneve, zlosti, nenávisti, žiarlivosti, závisti, zármutku, depresii, závislosti, sebeckosti, pýche, nadutosti alebo v nejakom inom negatívnom ovzduší, potom to slovo uráža, ponižuje, prináša nepokoj, nepríjemnosti a zanecháva urážky v srdciach ľudí. Ak sa človek upokojí, povie: „Nemyslel som to tak, prepáč ...“ a podobne. Nestotožňuje sa so slovami, ktoré sa takto zrodili. Ospravedlňuje sa. Ale ak sa slovo rodí v pokoji, láske, dôvere, nádeji, radosti, priateľstve, dobrote, potom to slovo buduje. Za také slová sa človek nemusí ospravedlňovať, tie zostávajú v platnosti.

Nikdy nesmieme zabúdať, čo sa hovorí na začiatku Jánovho evanjelia : že Boh je Slovo a Slovo je Boh a tak je to od začiatku (porov. Jn 1, 1/a).

Ježiš sám hovorí, že on je Otcovo Slovo. To, čo hovorí Otec, je jeho slovo, a to, čo  hovorí on, za tým stojí Otec. Preto môžeme povedať, že on a Otec sú jedno. Nikdy nemusí svoje slovo odvolať, ono zostane navždy. Je večné.

Ježiš povedal, že naša reč má byť „áno, áno“ a „nie, nie“ (porov. Mt 5, 37). Vôbec nejde o to, aby sme bránili hovoriť ani obmedzili reč na dve slová, ale o to, aby sa vždy vedelo, čo sa hovorí, a nech platí to, čo sa povedalo.

Takisto sa môže povedať, že človek je slovo a slovo je človek. Človek je natoľko slovo - a slovo je natoľko človek - nakoľko sa jeho slovo rodí v pokoji a láske, v priateľstve a dôvere. Preto je dôležité z času na čas stíchnuť, mlčať a preskúmať svoj vzťah k vlastnému slovu, lebo ja som slovo a moje slovo som ja. Čím je človek pokojnejší, väčšmi sa ovláda a jeho slová sú jednoduchšie, pokojnejšie, krajšie, pretože slovo nie je iba odraz človeka, ale aj človek sám. Ak je človek rozvrátený, závislý, také sú aj jeho slová. Dobré je tiež spomenúť, že v Cirkvi sa mnohé úkony, ako rehoľné sľuby, kňazské vysviacky a iné, vykonávajú len vyslovením niekoľkých slov alebo len vkladaním rúk.

...ja som slovo a moje slovo   som ja. Čím je človek pokojnejší, väčšmi sa ovláda a jeho slová sú jednoduchšie, pokojnejšie, krajšie…

Slovu treba vrátiť silu a ono získava silu nie hlučnosťou alebo prekrikovaním, ale podľa toho, v akej oblasti duše vzniká.

Dnes často počuť, že autorita rodiča a vychovávateľa je všeobecne ohrozená, a tým je ohrozená aj výchova. Rodičovi alebo vychovávateľovi sa ľahko stáva, že hovorí v hneve, a od svojho dieťaťa alebo žiaka niečo žiada, alebo  mu v niečom bráni, a neskôr – správne - zistí, že nekonal správne, a zmení názor či požiadavku, alebo zjemňuje a ruší zákazy. Tým hlboko otrasie svojou autoritou a zraňuje svoje dieťa i chovancov, ktorí takto vo výchove neobjavujú skutočné hodnoty alebo zmysel zákazov, ale všetko spájajú s náladou autority. Myslia si, že len od autority závisí, čo je dobré a čo je zlé. Tak sa stráca správne chápanie hodnôt a nastáva duševná prázdnota.

Nie náhodou dnes toľko ľudí stratilo správny vzťah voči sebe, voči iným, voči prírode aj voči Bohu. Čím väčšmi stráca slovo hodnotu, tým väčšmi sú otrasené všetky hodnoty.

Prvé, čo sa teda žiada, je rozhodnúť sa pre mlčanie, nehovoriť nič, len to najpotrebnejšie. Je to jedna z podmienok, aby sa človek ponoril do seba a pôstom i modlitbou vytvoril podmienky pre vnútorné procesy. Hoci mlčať je ťažko, ako nám potvrdzuje skúsenosť skupín, ešte ťažšie je ponoriť sa do vnútorného ticha, to znamená, aby zmĺkla fantázia, pamäť, pocity a vytvoril sa nový priestor na stretnutie s Pánom. Až keď sa uskutoční vnútorné ticho, môže sa povedať, že sa uskutočnila časť očisty a že sa môže zrodiť nový vzťah k sebe samému, k iným a k Bohu.