Vo veľmi mnohých modlitebných textoch vo Svätom písme Starého i Nového zákona sa vyjadruje hlboká túžba po Bohu, po pokoji, radosti, svetle, pravde, láske a po všetkom, čo prichádza od Boha. Stačí si len spomenúť na 63. žalm a pochopiť, čo je podstata modlitby a jej naozaj prvá a základná podmienka. Žalmista sa modlí: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu.“

Kto túži po Bohu, bude mať čas na modlitbu, bude hľadať Boha a nájde ho. Kde niet tejto túžby, niet ani  modlitby ani radostného očakávania Boha a stretnutia s ním. A v 42. žalme veľmi jednoducho sa vyslovuje hlboká túžba po Bohu, keď sa porovnáva duša a srdce s jeleňom, ktorý prahne za žriedlom vody:

Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom; kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár? Slzy sú mojím chlebom vo dne i v noci, keď sa ma deň čo deň spytujú: „Kdeže je tvoj Boh?“ Duša sa mi rozplýva pri spomienke, ako som putoval ku vznešenému stánku a vstupoval do domu Božieho s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou uprostred zástupov sláviacich sviatky.

Tu sa vynára otázka: ako ožiť a stále v sebe nosiť túto túžbu, ktorá vedie k Bohu, ako smäd vedie jeleňa za prameňom vody? Odpoveď je znova v pôste a modlitbe. Kto sa postí a modlí, jeho duša bude zo dňa na deň slobodnejšia, v slobode bude hľadať Boha a nikdy ho hľadať neprestane.

Kto túži po Bohu, bude mať čas na modlitbu, bude hľadať Boha a nájde ho...

V blahoslavenstvách Ježiš vyhlasuje: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 3.6.8)

Ide o ten istý problém: chudobní v duchu sú tí, čo vedia, že nič ich nemôže obohatiť, len Boh, preto ho budú hľadať a ich bude nebeské kráľovstvo. Hladní a smädní sú tí, čo nedovolia, aby sa túžba po nebeskom chlebe zamenila túžbou po pozemskom chlebe a pozemských nápojoch, a sú to súčasne tí čistého srdca, lebo vedia, čo je najpotrebnejšie, keďže nie sú zaslepení ničím na tomto svete.

Túžba po Bohu, ktorá sa zväčšuje pôstom a modlitbou, je naozaj jedným z kritérií našej praxe kresťanskej modlitby a pôstu. Srdce sa očisťuje, lepšie vidí, väčšmi sa otvára duševným hodnotám a nedá sa zastaviť ničím na tomto svete. Súčasne tento rozmer pôstu veriaceho človeka vedie k nebeskej hostine, a tak dáva pôstu eschatologický význam a uschopňuje ho byť bdelý a čakať, hľadať a nachádzať, a opäť znova začínať a neunaviť sa. A to je naozaj láska. Podstata lásky je v tom, že kto miluje, vždy je blízko i ďaleko od toho, ktorého miluje. Stále je blízko, lebo miluje. Priestorová a fyzická vzdialenosť pritom nie sú nijakou prekážkou. Kto miluje, vždy sa cíti ďaleko, preto vždy znova začína hľadať milovaného.

Chudobní v duchu sú tí, čo vedia, že nič ich nemôže obohatiť, len Boh, preto ho budú hľadať...

Takto sa chápe duchovná problematika dnešného človeka, ktorému sa ľahko stáva, že srdce obráti k pozemským želaniam a zastane na ceste k Bohu. To je najväčší klam, ktorý človek môže zažiť. Vďaka pôstu a modlitbe však objaví túto nástrahu a ľahko ju zvládne. Srdce človeka i jeho duša na tomto pozemskom putovaní vždy budú smerovať k tomu, o kom človek vie, že ho nesmierne miluje, a to je iba Boh. Toto je tajomstvo všetkých svätcov a mystikov. Boli vytrvalí v hľadaní Boha, pripravení všetko opustiť, aby mohli nasledovať a uskutočniť svoju túžbu po Bohu a jej konečnú realizáciu vo večnosti.

Kde však niet pôstu a modlitby, tam je ohrozená túžba po Bohu, teda znova sa vynára otázka modlitby a pôstu. Mária nás vyzýva k pôstu a modlitbe, aby naše srdce bolo slobodné a neprestajne hľadalo Boha.