Svedectvá účastníkov 7. Medzinárodnej púte pre ľudí so zdravotným postihnutím:

„Už na začiatku, keď som počul o možnosti ísť do Medžugoria, začal som si hľadať na internete informácie o tomto mieste. Keď som si prečítal viac, v srdci sa mi zrodila myšlienka prosiť Pannu Máriu za uzdravenie môjho syna, ale každým dňom sa táto prosba menila na inú.... Na koniec som sa uzdravil ja sám. Postupne sa moja modlitba začala meniť. Prosil som Pannu Máriu, aby mi pomohla prijať chorobu môjho syna. Prosil som, aby mi pomohla objať a prijať toto ochorenie. Keď som sa pozeral na iné deti, ktoré sem prišli, pochopil som, že môj syn je zdravý! Poviem to aj manželke, keď sa vrátim domov. Verím, že sa sem ešte vrátim s celou rodinou, aby sme tak mohli byť spolu s Pannou Máriou,  a ďakovať jej za to, že náš syn je taký, aký je, pretože vďaka nemu sa mení moje srdce. (Igor)

„Medžugorie je výnimočné miesto! Keď sem prídeš, zabudneš na všetky ťažkosti a problémy, vidíš iných ľudí, ich zápal, radosť zo života a to ťa posilňuje. Srdce sa ti napĺňa radosťou, keď vidíš starostlivosť dobrovoľníkov a majiteľov hotelov. Vtedy skutočne chápeš, že nie si vo svojom probléme sám, lebo sa o svoju bolesť delíš s ostatnými a niet tam žiadnej ľahostajnosti. Ďakujem Bohu za možnosť zažiť to v prostredí tohto svätého miesta.“ (Irina)

„Prišiel som sem s mamou a bračekom. Keď som videl, že ľudia vystupujú na Križevac bosí, tiež som chcel tak urobiť, aby som priniesol Panne Márii malé obety za uzdravenie môjho mladšieho brata. Chcem, aby mohol chodiť sám bez pomoci.“ (Volodja, 11 rokov)

„Byť na vozíku pre mňa znamená možnosť žiť, pretože práve týmto spôsobom Boh chráni môj život. Len vďaka invalidnému vozíku som spoznala živého Boha, jeho lásku a ustavičnú opateru. Tiež som sa naučila žiť pre druhých a pomáhať im nakoľko mi to dovoľujú moje možnosti. Ďakujem Bohu za toto znevýhodnenie, pretože práve vďaka nemu som teraz tu v Medžugorí.“ (Tanja)

„Väčšina ľudí, s ktorými som sa rozprával hovorila skôr o tom, že teraz prijímajú svoje ochorenie také, aké je, než o fyzickom uzdravení. Hovorili, že cítia, ako ich Panna Mária miluje a objíma. Delili sa o lásku a prianie ísť ďalej. Hovorili, ako túžia ísť vytrvalo ďalej s vedomím, že život tu na zemi je púťou, a že existuje čosi viac.“ (Oleksandr, dobrovoľník)

„Už pred Medžugorím som verila v Boha, ale mnohému som nerozumela. Teraz sa však moja duša prebudila, a to zvlášť počas zjavenia Panny Márie. Keď som sa vrátila domov a sadla si do auta, povedala som mame: „počuj, poďme do Medžugoria.“ Mama mi odpovedala: „Sme tu, aby sme pomáhali ľuďom, ktorí potrebujú pomoc tak, ako sme ju potrebovali my.“ (Svetlana)

„Pre mňa bola táto púť rozhovorom o tom, čo je láska. Keď som si kúpila knihu pátra Slávka Barbarića, všimla som si, že má názov „V škole lásky“. Ide o lásku, ktorej nás učí Pán a Panna Mária. Už na začiatku som videla, s akou láskou pristupujú k svojim zverencom tí, ktorí sa starali o ľudí na vozíčku: sestra k sestre, priateľka k priateľovi, syn k mame. Bez lásky nie je vzťah dostatočný a reálny. Cítila som lásku tých, ktorí žijú v Medžugorí voči tým, ktorí tam prichádzajú, a to u našich domácich, sestier z komunity, a jednoducho všetci preukazovali zvláštnu lásku, ktorou prekypovalo celé mestečko Medžugorie. Pre mňa to bolo veľmi dôležité, pretože som prišla do Medžugoria v stave únavy, opustenosti a zranenia. Pán a Panna Mária mi však pomohli pocítiť, že vo svete je láska, a svet teda nie je taký zlý. Predsa je v ňom nádej.“ (Oľga)

„Tento rok som bol v Medžugorí už druhý raz. Minulý rok mi ako lekárovi ponúkli ísť do Medžugoria spolu so skupinou. Boli v nej hlavne ľudia so znevýhodnením a mojou úlohou bolo poskytnúť im zdravotnú starostlivosť v prípade potreby. Ja som s tým súhlasil a vôbec som vtedy nevedel, čo to znamená. Predtým som nikdy nebol na púti. Na začiatku som to prijal ako pracovnú cestu. Keďže som kresťanom, potešil som sa, že pôjdem na sväté miesto, o ktorom som počul, ale vlastne som o ňom nič nevedel. Až potom som pochopil, že do Medžugoria nikto neprichádza náhodou.

Počas tých dvoch púti som dostal toľko, koľko som nedostal nikdy. Bol som v spoločnosti veriacich ľudí, plných svetla, ľudí s rôznymi zdravotnými problémami, nezištných rodičov, kňazov. Všetkých spájala láska, pravdivá viera a obrovská duchovná sila. Boli to ľudia, v ktorých je svetlo, lebo s trpezlivosťou nesú svoj kríž. Boli tam ľudia, ktorí dali všetko, aby sa púť mohla úspešne zorganizovať. Ľudia, ktorí slúžia bez nároku na odmenu tým, ktorí potrebujú pomoc blížneho. V tomto som aj ja našiel svoje povolanie. Pochopil som, že ma Panna Mária pozýva, aby som urobil niečo pre dobro druhých, teda aby som pomáhal a ochraňoval. Pochopil som, že Mária čaká mňa a všetkých, ktorých pozýva do Medžugoria. Najskôr to bolo veľmi nečakané – Panna Mária čaká na mňa? Ale postupne som pochopil, že ona čaká na nás všetkých a pomáha nám vrátiť sa  na cestu svojho Syna. Nech Boh požehná všetkých pútnikov. Dali ste mi mnoho, viac, než som dal ja vám.“ (Andris, lekár, dobrovoľník)