A teraz vy, čo hovoríte: „Dnes alebo zajtra pôjdeme do toho a toho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať,“ – vy predsa neviete, čo bude zajtra s vaším životom! Veď ste ako para, ktorá sa na chvíľku ukáže a potom zmizne. Namiesto toho by ste mali hovoriť: „Ak Pán bude chcieť, budeme žiť a urobíme toto alebo ono.“ Ale vy sa teraz chválite vo svojej pýche; a každá takáto chvála je zlá. Kto teda vie dobre robiť a nerobí, má hriech. (Jak 4, 13-17)

Svätá Terézia z Avily vo svojich duchovných skúsenostiach zaznamenala aj túto myšlienku: „Ľahko je bojovať medzi dobrom a zlom za dobro. Ale keď začneme bojovať medzi dobrom a lepším za lepšie, vznikne celkom iná situácia.“ Ak chceme správne pochopiť túto myšlienku a skúsenosť, potom kresťanská otázka neznie: Hneváš sa na Boha alebo na niekoho z ľudí? Pretože hnev je zlo a ničí každého človeka bez ohľadu na to, či je veriaci alebo nie. Otázka kresťanovi znie: Miluješ svojho Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého? Kresťanstvo podľa Kristovho želania je školou lásky. Ak sa hovorí o hneve, potom je to ako rozhovor o chorobe, ktorú treba odstrániť alebo liečiť.

Kresťan sa nepýta: Kradol si cudzie veci, alebo vzal si niečo, čo ti nepatrí? Otázka kresťana znie: Či si správne použil materiálne veci, ktoré si mal k dispozícii? To znamená, že aj vtedy, keď môžem povedať: Nekradnem – ani zďaleka som ešte nezodpovedal otázku: Čo robím s vecami, ktoré som mal k dispozícii?! Aj keď človek môže povedať: To je moje, zanechali mi to moji predkovia. Alebo: Svoje bohatstvo som nikomu nevzal, získal som ho svojimi mozoľami – ani tak ešte nedosiahol úroveň kresťanského chápania.

Otázka: „Zlorečíš Bohu? Vravíš nepravdy, klebetíš a očierňuješ niekoho?“ nie je kresťanská. Kresťan sa spytuje: Čo som robil a ako som použil dar reči? Aj keď môžem povedať, že som nikoho neurazil, aj tak zostáva správna otázka: Či som chválil a oslavoval Boha? Vedel som iným poradiť, posmeliť ich?

Všetci sme mohli niekedy pocítiť správnosť týchto otázok a úvah na vlastnej koži. Keď niekto prejde okolo nás, neprihovorí sa a nepozdraví nás, cítime sa urazení alebo ponížení a nepovšimnutí, hoci ten druhý môže povedať: Neurazil som ťa ani slovíčkom!

Nekladiem správnu otázku, ak sa pýtam: Skazil som svoj alebo cudzí život? Správna je otázka: Čo som urobil alebo zanedbal, aby môj život aj život iných sa správne rozvíjal? A keď sa takto začneme spytovať na život, hneď pochopíme, prečo sa hovorí o pijanstve, o drogách, o nadmernom jedení a nemiernom ukájaní telesných pôžitkov. Je jasné, že piť nie je hriechom, pretože Boh stvoril aj smäd aj nápoje. Ale keď sa človek už viac neriadi potrebami svojho tela, ale nejakými inými vášňami ničí seba aj svoje telo. Ničí svoje možnosti rastu. Blokuje ich alebo obmedzuje, upadá do stavu ničenia. A keďže existuje toto ničenie, existuje i to, čo sa volá hriech. Ak jestvuje zlo, jestvuje aj pojem hriechu, ale vždy vo vzťahu k zdraviu, dobru, k svetlu a šľachetnosti.

Preto je naozaj škoda, keď kresťan chápe svoje kresťanstvo len ako boj proti hriechu. Vtedy sa unaví, bojí sa, je nahnevaný, bez vôle alebo celkom stratí zmysel pre kresťanské poslanie. Bude žiť vo svete a bude zo sveta, jeho život sa vôbec v ničom nebude odlišovať od života tých, čo nepoznajú Krista. Ak svoje kresťanstvo chápeme len ako boj proti hriechu, podobáme sa záhradníkovi, ktorý neustále čistí svoju záhradu od buriny a iných škodcov, a pritom nikdy nestihne zasadiť ani jeden štepený ovocný strom. Taký záhradník by si mal položiť otázku: Prečo celý život čistím svoju záhradu, a nikdy sa tam nič nezmenilo? Stále rovnaká burina! Alebo bude celý život namrzený, a bude len tak živoriť, alebo prestane aj s touto prácou a všetko nechá tak. Ale keď zasadí do pripravenej pôdy dobré semeno a to začne rásť, nebude ho unavovať čistenie záhrady a vytváranie dobrých podmienok šľachtenému semenu, ktoré porastie.

Takže kresťanstvo nie je boj proti hriechu, ale boj za pozitívne hodnoty. Ten boj trvá do smrti a môže si vyžiadať obetovať aj vlastný život za niekoho iného. V tom je celá krása kresťanského povolania, kresťanskej praxe, modlitby, pôstu, spovede, pozvania na hrdinské skutky lásky.

Alebo iný príklad: Ak by vám niekto povedal: Boh mi dal nohy, aby som nepadol – iste by ste s tým nesúhlasili. Snažili by ste sa dokázať, že nohy sú na to, aby ste mohli chodiť, a nie iba na to, aby ste nepadli. A keby niekto zotrval v presvedčení, že nohy sú len na to, aby sme nepadli, ten by musel celý život sedieť. Lebo keď vstane, môže padnúť. A väčší problém by bol pre toho, čo stále sedí a nechce sa pohnúť, než pre toho, kto chodí a občas aj spadne. Ak to prenesieme do oblasti nášho kresťanského chápania, môžeme povedať: Väčšmi si škodí ten, kto zo strachu, že padne – nevstane, ako ten, čo vstane a chodí, pričom niekedy aj padne.

„Drahé deti! Ste zaujatí materiálnymi vecami, ale v materiálnom stratíte všetko, čo vám Boh chce darovať. Pozývam vás, drahé deti, aby ste sa modlili za dary Ducha Svätého, ktoré teraz potrebujete, aby ste mohli svedčiť o mojej prítomnosti na tomto mieste a o všetkom, čo vám dávam. Drahé deti, odovzdajte sa mi, aby som vás mohla celkom viesť. Nedajte sa pohltiť materiálnymi vecami! Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!“ (17. apríla 1986)

„Drahé deti! Dnes vás pozývam, aby ste vo svojom živote prežívali  lásku k Bohu a k blížnemu. Bez lásky, drahé deti, nemôžete nič. Preto vás, drahé deti, pozývam, aby ste žili vo vzájomnej láske. Iba tak budete môcť milovať a prijímať mňa i všetkých okolo vás, ktorí prichádzajú do vašej farnosti. Skrze vás všetci pocítia moju lásku. Preto vás prosím, drahé deti, začnite oddnes milovať vrúcnou láskou, láskou, akou vás ja milujem. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie!“ (29. mája 1986)