Volám sa Gunita a som farníčkou evanjelicko-luteránskej cirkvi Martina Luthera. Pracujem ako sociálny pracovník pre rodiny s deťmi. Mám starostlivého manžela a 3 nádherné deti (18, 15 a 7 rokov).

Moja cesta túžby nasledovať Pána sa začala už dávno, pred 25 rokmi. Na vysokej škole som študovala teológiu a sociálnu prácu. Vždy som túžila po hlbokom vzťahu a priateľstve  s Bohom, avšak zmeny vo vzťahu s ním som začala pociťovať až po tom, čo som prvýkrát prišla do Medžugoria v roku 2013.

Návšteva Panny Márie na konci roku 2015 sa stala najkrajšou udalosťou v mojom živote: bolo to živé svedectvo toho, ako ma Boh vedie, stará sa a túži po mne. V Medžugorí som celým svojím bytím zakúsila ako silno a zároveň pokorne a nežne ma Boh miluje. A toto uvedomenie vo mne zapálilo túžbu urobiť z mojej strany všetko, aby som mohla byť čo najbližšie k môjmu Milovanému. V slovách z evanjelia o vzácnej perle som našla jasný zmysel.

Slová Panny Márie prestali byť pre mňa len pekne sformulovanými slovami o láske, ale vyrástli v krásne voňavé kvety a v každom z nich je vyjadrená myšlienka, na ktorú chcem odpovedať svojím ÁNO.

Odvtedy sa posolstvá Panny Márie pre mňa stali listami lásky, ktoré sú adresované mne. A Sväté písmo je pre mňa živé a viac ku mne prehovára.

Tak sa stalo, že som organizovala a viedla túto púť. Počas prípravy púte som sa veľakrát stretla s rôznymi ťažkosťami a situáciami, v ktorých som nevedela ako ďalej (najmä z nedostatku skúseností tohto typu). Napríklad: nedostatok financií, otázka bývania, oddych a fyzické potreby. Ale odpoveď prišla vždy v správnu chvíľu, pričom to bolo to najlepšie v porovnaní s tým, čo by som ja mohla vymyslieť, spoliehať sa na vlastný rozum a stratégiu. Božia prozreteľnosť fungovala s prekvapujúcou presnosťou a zabezpečila nám chýbajúce peniaze. Každý raz, keď som sa modlila a Panne Márii zverovala svoj strach, nevedomosť, potreby skupiny pútnikov – odpoveď a riešenie prišli hneď, v potrebnú chvíľu. Takýmto spôsobom som si osvojovala úplne novú logiku: nie logiku ľudského biznisu, ktorá má vybudované množstvo konštrukcií (plánovanie, alternatívne riešenia), ale logiku úplnej dôvery. Chcem sa aj ďalej učiť tomuto tajomstvu Božej prozreteľnosti.

Každý raz, keď som sa modlila a Panne Márii zverovala svoj strach, nevedomosť, potreby skupiny pútnikov – odpoveď a riešenie prišli hneď, v potrebnú chvíľu. Takýmto spôsobom som si osvojovala úplne novú logiku: logiku úplnej dôvery...

Neprestanem sa diviť tomu, koľko ľudí mi pribehlo na pomoc v príprave a uskutočnení tejto púte: kňazi, kolegovia v práci, priatelia v Lotyšsku, ale aj za hranicami. Túto púť som vnímala ako zvláštne privilégium vidiac jasný cieľ, jednoduchosť, úprimný záujem a pokorné slúženie ľudí, ktorí mi pomáhali.

Pre mňa, ako vedúcej skupiny, bolo dôležité vidieť ako sa menia tváre ľudí pred púťou a po púti. V našej malej skupine boli ľudia rôzneho vyznania – katolíci, protestanti, baptisti... Boli to ľudia, ktorých som cítila ako svoju dušu – takí rozliční, v zmysle náboženstva, ale takí podobní v nežnom vzťahu srdca k Bohu. Pán nám dal dar, dvoch pastierov – katolíckeho kňaza a evanjelického pastora. Vždy ma bolelo vidieť rozdelenie Cirkvi a presvedčenie náboženstiev o svojej pravde. V Medžugorí sme zakúsili jednotu Božích detí, jednotu detí jednej Matky – to je moja túžba a želanie pre celú našu svätú Cirkev.

Každé ráno sme mali možnosť mať sv. omšu v lotyšskom jazyku. Celý program púte bol starostlivo pripravený a dobre zorganizovaný... Bola aj možnosť sv. spovede. Pocítila som neuveriteľnú silu tejto sviatosti. Ďakujem Bohu za všetko.

Keď si spomínam na tieto prekrásne duchovné zážitky z púte, na tvári sa mi zračí úsmev. Nech Pán Ježiš a Panna Mária pomáhajú každému z nás kráčať po tejto ceste jednoty a dôvery.