Prvýkrát som prišla do Medžugoria v lete 2014 po niekoľkých ťažko prežitých mesiacoch odchodu zo života môjho otca. Vo svojich 35 rokoch som bola ešte stále sama – nemala som svoju rodinu, nerealizovala som sa vo svojej profesii. Všetky cesty, ktoré som sa snažila budovať – či už osobné alebo kariérne – skončili v slepej uličke. Nechápala som, čo robím zle a čo robiť ďalej. Hoci ťažko, ale musela som si priznať, že život ma obchádza, svoje talenty, ktoré som v sebe nachádzala, rok čo rok ostali nevyužité. Nepodarilo sa mi uskutočniť v živote nič výnimočné, nič, čo by mohlo ospravedlniť môj život pred Bohom.

Toto svedectvo sa ma tak veľmi dotklo, že som hneď začala hľadať, ako sa dostať na to miesto...

Do Medžugoria mi odporučila ísť vedúca psychologickej skupinky, do ktorej som vtedy chodievala. Na stránke som si prečítala o zjaveniach a naladila som sa skepticky – málokedy sa stáva, že niekto niekoho vidí, to sa ma určite nedotkne. Ale rozhodla som sa ísť. Prečo? Skôr ako som túto tému úplne uzavrela, narazila som na svedectvo jednej gynekologičky z Ukrajiny. Písala o svojej skúsenosti, ako púť do Medžugoria zmenila jej pohľad na život a na jej povolanie. Toto svedectvo sa ma tak veľmi dotklo, že som hneď začala hľadať, ako sa dostať na to miesto. Za krátky čas som si kúpila letenku a už som len čakala na odchod.

Prvé dni v Medžugorí sa zdali byť plné rôznych zázrakov – každý deň sa udialo čosi nezvyčajné. Je náročné slovami vyjadriť duchovú skúsenosť. Môžem len povedať, že v tom čase vyčerpania a vyprahnutia som doslova vpadla do paralelného sveta, ktorý sa zdá byť podobný nášmu, ale len navonok. Počas tej púte som veľmi veľa plakala – každý deň, každý večerný program – akoby sa zo srdca strhávali chrasty a to zranené vstrebávalo všetku tú krásu a pokoj, ktoré ma obklopovali. A slzy tiekli a tiekli, neprestávali. Vtedy som pocítila, že prežívam tých najkrajších sedem dní svojho života.

Zrazu ostalo ticho a pochopila som, že niečo sa začalo...

Najsilnejším zážitkom na prvej púti bolo zjavenie 2. augusta. Išla som tam, pretože išli všetci. Po ceste na horu som len mechanicky preberala ruženec a opakovala ešte pre mňa neobvyklú modlitbu ruženca, premýšľajúc, načo sa toľkokrát opakuje to isté. Keď som prišla k Podbrdu ocitla som sa v obklopení hlučnej talianskej skupiny, ktorá jednohlasne opakovala Santa Maria, Madre di Dio, prega per noi peccatori. V tej chvíli som stratila akúkoľvek nádej skoncentrovať sa aspoň trochu na modlitbu a jednoducho som si sadla na zem a trpela som. Zrazu ostalo ticho a pochopila som, že niečo sa začalo. Zatvorila som oči a pocítila som dotyk, ktorý zmenil všetko. Zatvorila som oči ako smoliar a otvorila som ich s hlbokým, prenikajúcim pocitom, že môj život je dokonalý, že všetko ide podľa plánu, že mňa, len mňa vidia zhora a milujú ma. Svet sa zmenil. Po chvíľke sa svet i môj život zmenili. Keď potom znovu zazneli slová piesne a modlitba, pocítila som, že keď Mária odchádzala, pozdravila ma v Medžugorí. Doslova ma čakala a bola šťastná, že som nakoniec prišla. Opäť som plakala od radosti a vďačnosti, ktorá vyvierala z môjho srdca.

Po týždni som sa vrátila do Moskvy. Po púti som začala život vnímať inak. Zverila som ho Bohu a už sa viac necítim ako smoliarka. Je to vzácny dar a pre mňa zázračná premena. Od roku 2014 som bola v Medžugorí už sedemkrát. Sú to pre mňa dni duchovnej obnovy a stretnutia s Bohom, ktorý je skutočný a konkrétny.

Zamyslela som sa nad púťou ako o dobrovoľnej obete Bohu...

Pred týždňom som sa vrátila z duchovnej obnovy pre organizátorov pútí a vedúcich modlitbových skupín (posledné roky privádzam skupiny z Ruska na Festival mladých). Na začiatku sa k nám obrátil arcibiskup Mons. Henryk Hoser. Podelil sa s nami so skúsenosťou pútí do Svätej zeme a pomyslela som si, koľko človek môže získať, keď sa otvorí tomu nepohodliu a obetám, ktoré musí podstúpiť pred i počas návštev svätých miest. Zamyslela som sa nad púťou ako o dobrovoľnej obete Bohu – veď dávame svoj čas, peniaze, duševné i fyzické sily. V súčasnom svete myšlienka vedome si vybrať nepohodlie alebo sa zrieknuť bežného pohodlia je neprimeranou, nepochopiteľnou. Zvykli sme si na teplú vodu, klímu, autá  a ani nám len nenapadne obmedziť sa v pohodlí, dokonca, ani keď prichádzame na stretnutia s Pánom. Tentokrát som chcela rozmýšľať o púti ako dare, ktorý prinášam Bohu. Vyberám si stráviť tento čas s ním. Prichádzam do Medžugoria (je to dlhá a často náročná cesta) a hovorím si: „ Pane, chcem ti darovať tieto dni môjho života, pre teba znášať nepohodlie. Ty vidíš nakoľko je môj život plný márnosti. Teraz chcem venovať čas tebe, priblížiť sa, nakoľko môžem, k jednoduchosti, v ktorej si žil ty, radovať sa tomu, že môžem dýchať, chodiť, vidieť a počuť, hovoriť s tebou.“

Pane, chcem ti darovať tieto dni môjho života, pre teba znášať nepohodlie...

V ruskom jazyku má slovo obeta negatívny význam – akoby ma donútili niečoho sa vzdať proti mojej vôli. Ale teraz som pocítila, že ak sa chcem sama niečoho zriecť, obeta sa stane dobrovoľnou, chcenou a význam tohto slova sa mení. Obeta sa stáva darom, milosťou.

Chcem prosiť Boha, aby som aj naďalej mohla prichádzať do Medžugoria a s radosťou dávať svoje srdce, čas, duševné a fyzické sily jemu a svojim blížnym.

Svetlana, Rusko