Počas uplynulých rokov zjavení nám Panna Mária hovorí to, čím si aj ona prešla počas svojho pozemského života. Aj ona sama prežila svoj život hľadajúc a odkrývajúc Božiu vôľu. Neustále upevňovala svoju dôveru v Boha. Konkrétnym udalostiam a slovám nerozumela hneď a úplne, ale ich prežívala vo viere a modlitbe. Keď nakoniec po troch dňoch hľadania, našla dvanásťročného Ježiša v chráme, odpovedal jej: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Evanjelista Lukáš napísal, že nerozumeli tým slovám, ale Mária o nich premýšľala a chránila ich vo svojom srdci. Mária žila svoju každodennosť. Výnimočnosť jej života nebola v tom, že bola vylúčená z každodenných starostí a úzkostí, ale  v tom, že celá jej bytosť bola slobodná pre rozhovor s Bohom a pre prijímanie jeho vôle.

Všednosť jej života vidíme vo Svätom písme. Vidíme to v jej otázke: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ Vidíme to v jej náhlení sa za jej príbuznou Alžbetou a spolu s ňou slávi Boha, ktorý povyšuje pokorných.

...Mária nám hovorí svojím životom...

Prejavuje sa to aj v tom, že ostala u Alžbety, kým neporodila, aby jej pomohla v dňoch pôrodu. Táto každodennosť sa prejavuje v poslušnosti zákonom. V Káne Galilejskej sa zúčastnila svadby ako žena, ktorá prosila Ježiša o pomoc. Pod krížom a po jeho vzkriesení sa neodlučovala ani nepovyšovala, ale spolu s druhými ženami a apoštolmi rástla vo viere spoločenstva. Mária bola úplne zahĺbená do života. Nikdy sa neodlúčila od krvavého, trýznivého a bezmocného života, ale všetko prijala a vyhrala vierou v svojho Syna.

Mária nechce od nás, aby sme utekali zo všedného života, ale aby sme ho prijali podobne ako ona a spolu s jej Synom Ježišom sa premenili, obrátili a takto premenení – môžeme byť pre druhých kvasom lepšieho života.

Mária žila na zemi, ale bola úplne spojená s Bohom. Verila tomu, že je možné, aby z neba zišiel anjel a zvestoval jej, že sa stane matkou Božieho Syna. Verila vnuknutiam a Božím slovám. Preto verí tomu, čo hovoria pastieri o jej dieťati, ako aj tomu, čo rozprávajú mudrci. Verí aj Jozefovým snom a počúva ho. Počúva aj v chráme starca Simeona, keď hovorí, že jej dušu prenikne meč a že sa odhalia úmysly mnohých sŕdc. Mlčala, keď jej Ježiš povedal, že musí byť v dome svojho Otca. Prijala jeho smrť v dôvere, že je to znak z neba a Boží plán. V tom zmysle prijala Jána i nás za svoje deti. Každodenné udalosti ju neodlučovali od Boha a nebránili jej premýšľať o jeho slovách a modliť sa. Pomohli jej rozjímať a začať sa modliť, prosiť Boha o pochopenie a riešenie situácií, v ktorých žila.

…všetko prijala a vyhrala vierou v svojho Syna...

Každá udalosť bola pre ňu povzbudením pre  mlčanie, modlitbu a obracaním sa k Bohu.

Mária nám hovorí svojím životom. Jej život neprestane byť pre nás, ktorí sme ešte na ceste k cieľu,  svetlom a ukazovateľom. Slová jej posolstiev sú len odrazom a volaním materinského srdca, aby sme sa vybrali cestou, ktorú vedie Boh.

„Drahé deti,... viac sa modlite a menej rozprávajte“, hovorí nám Mária v tomto svojom posolstve. Ona dobre vie, že srdce nemôže dosiahnuť pokoj rozprávaním, analyzovaním a špekulovaním. Pokoj sa získava dôverou v Boha. Dôvera rastie v modlitbe. Neexistuje iná cesta k Bohu okrem modlitby.

Panna Mária, ty, ktorá si prežila život natoľko podobný nášmu životu, uč nás žiť, modliť sa, veriť. Nech nás tvoj príklad povzbudí, aby sme sa rozhodli žiť s Bohom všetky udalosti nášho života. Nech sú naše udalosti, či už radostné alebo žalostné, pre nás povzbudením za ešte silnejšie obracanie sa k Bohu v tichu a modlitbe. Prihováraj sa za nás Mária, ty, ktorá si plná milosti, plná Boha a úplne upriamená na neho.

Vďaka ti, Kráľovná pokoja, za tvoju materinskú starostlivosť, za každé tvoje slovo a povzbudenie. Vďaka ti za každé srdce, ktoré s vážnosťou vezme tvoje slová a bude ich žiť.