V júny sa v Medžugorí uskutočnila 5. medžugorská púť pre ľudí s osobitnými potrebami (9. – 12. jún). „Vitajte pri Matke, ktorá vám hovorí: „Drahé deti!“, týmito slovami privítal v prvý večer účastníkov medžugorský farár.  Púte sa zúčastnilo okolo 1 750 pútnikov z Bosny a Hercegoviny, Chorvátska, Slovinska, Poľska, Talianska, Ruska, Bieloruska, Lotyšska, Litvy a Ukrajiny. Účastníci z rôznych krajín sa s nami podelili so svojimi dojmami:

„Do Medžugoria som sa dostala v podstate náhodou. O tejto púti pre invalidov som sa dozvedela... a rozhodla som sa tam ísť kvôli môjmu vnukovi. Má 12 rokov a vyrástol zo všetkých detských hier – komunikácií a nájsť pre neho nejaký adekvátny spôsob života je náročné. Georgij trpí nedostatkom spoločenského života. Georgij nie je veľmi spoločenský chlapec, tichý, spokojný s  ťažkou chorobou – prestal rozprávať, keď mal 4, 5 roka a teraz v podstate vôbec nerozpráva. Je invalid prvého stupňa. Ale všetko si dá objasniť. S deťmi sa nádherne komunikuje bez slov. Príjemným prekvapením bolo, že v skupine bolo viacero chlapcov (dospievajúcich). Georgij má nedostatok chlapčenskej spoločnosti a tu sa mal celý čas s kým hrať, „vyblázniť“ ...

Pobyt v Medžugorí bol výnimočný. Asi prvýkrát v živote som pocítila, čo je to sloboda. Je to práve to, keď ťa ľudia prijímajú takého aký si – v invalidnom vozíku, na barlách – a prečo aj nie. Prijímala som to ako starostlivosť Božej Matky o všetky jej deti.

V Medžugorí neustále cítiš, že svoje choré dieťa miluješ viac. Na tú lásku a starostlivosť všetkých – známych aj neznámych ľudí – nikdy nezabudnem. V takýchto podmienkach deti rozkvitali ako kvety. Môj vnuk, ktorý prišiel na invalidnom vozíku – ťažko sa mu chodí kvôli nadváhe– keď videl všetko to, čo sa dialo na stretnutí, sa sám postavil z vozíka a vyšiel na scénu. Naša skupina tam akurát predstavovala našu krajinu. Georgij si vzal vlajku a počas celej prezentácie s ňou stál a potom zamával rukou preplnenej hale, hoci ho to nikto neučil. Bola som veľmi šťastná.

Krásne boli i svedectvá, ktoré sme počuli. Veľmi silné bolo svedectvo diakona o synovi, ktorý má hydrocefalus a tiež svedectvo talianskeho páru o ich dcére Laure. Ukazovali zábery z intenzívnej starostlivosti a potom toto päťročné dievčatko vybehlo na scénu ako normálne zdravé dieťa. Takéto veci sa dotýkajú až do sĺz...“ (Irina, babička)

„O Medžugorí som sa dozvedela len nedávno... Môj syn má diabetes prvého stupňa, je  závislý od inzulínu, má rôzne komplikácie. Má cysty v mozgu, zúžené mozgové cievy a pred 6 rokmi prekonal menšiu mŕtvicu. Má pozastavený vývoj.

V Medžugorí boli stretnutia s rôznymi ľuďmi a rôzne svedectvá, ktoré hovorili o tom, aké sú naše deti výnimočné, že Pán nás nepotrestal, ale obdaril. Boh nedopustí to, čo by sme nezvládli a naše deti sú jeho darom. To nie oni sú choré, ale spoločnosť, ktorá ich neprijíma. V Medžugorí sa dejú zázraky, nie telesné, ale sotva povšimnuteľné  voľným okom – sú to zázraky uzdravenia duše, rozumu a srdca. Prichádzali mi rôzne myšlienky a začala som si klásť otázky: Chcem, aby moje dieťa bolo iné? Zdravé? Veď to už bude úplne iné dieťa. To už nebude ten Paška, ktorého tak veľmi milujeme.

Prešli 4 dni, čo sme sa vrátili a veľa som rozmýšľala: o Medžugorí, mieste, kde sme žili, o ľuďoch, ktorých som spoznala, o nás so synom. Moje strachy – boli nedôverou Bohu a našej Matke. Teraz sa za to hanbím, že som im nedôverovala. Môj svet a môj rozum sa úplne zmenili. Panna Mária sa cez môjho syna dotkla hĺbky srdca, uzdravila ho a darovala ešte väčšiu vieru. Teraz už bez akýchkoľvek pochybností viem, že láska našej nebeskej Mamy je natoľko veľká, že sa zmestí do nej celý svet. Od toho šťastia a tepla, čo mám v srdci sa mi chce plakať, tak ako aj povedala Panna Mária: „Drahé deti, keby ste vedeli ako veľmi vás milujem, plakali by ste od radosti“. Z Medžugoria sa nevrátiš taký istý a ja verím, viem, že to, čo som tam dostala, to, čo som odkryla v sebe môžem v sebe uchovať  a každý raz, keď vidím úsmev svojho syna, ďakujem Bohu za ten dar, za ten zázrak“. (Jaroslava, mama 9 ročného chlapca)

„O tejto púti sa prvá dozvedela moja staršia sestra, má 27 rokov a od narodenia je invalid prvého stupňa. Bola to naša prvá spoločná cesta za hranicu.

Mnohí z nás tam išli vyprosiť si zázrak... a neskôr sme pochopili, že ten zázrak sme my sami; že vidíme zázrak každý deň. Preto je dôležité si otvoriť svoje srdce a vpustiť do neho Božiu Matku a Ježiša, dovoliť naplniť naše srdcia pokojom a láskou. Ako hovorili naši vedúci skupiny: odpovedať Márii a Ježišovi „ÁNO“.

So sestrou sme pochopili, že môžeme pomáhať rodinám, v ktorých sú deti s osobitnými potrebami, pomáhať morálne, duchovne, pretože oni najviac potrebujú podporu. Potrebujú počuť to, že sú dôležití; potrebujú to, aby spoznali ten pokoj a našli v ňom svoje povolanie. Pretože moja sestra to nepočula v pravý čas a pritom je to tak dôležité.“

„Volám sa Svetlana a mám 47 rokov. A do príchodu do Medžugoria som si myslela, že prežívam tú najväčšiu biedu ako nikto na svete. Pochovala som svojho malého synčeka, krátko na to svojho otca a potom aj brata. Zdalo sa mi, že strácam zem pod nohami a zmysel po nej kráčať. Pán mi poslal ešte jedného syna, ale tá bolesť a úzkosť neprestávali. Ochorela som.

Na tejto púti som uvidela, že aj iní ľudia majú svoje biedy, deti s ťažkými zdravotnými problémami, ale nehľadiac na to všetko sa radujú každému dňu, každému lúču slnka a každej kvapke dažďa... Pochopila som, že som žila nesprávne, že som si nevážila všetko to, čo som mala, neďakovala som Bohu za všetky jeho dary. Teraz sa učím ako sa modliť, čítať Bibliu, ako sa radovať zo života. Ďakujem Bohu za ľudí, ktorí išli spolu so mnou, spriatelili sme sa a sme v kontakte. Pochopila som, že všetky moje biedy sú len omrvinky a s Božou pomocou môžem všetko prekonať. Ďakujem Panne Márii, že ma pozvala k sebe na návštevu!“

S veľkou radosťou spomíname na tieto dni, strávené v Medžugorí a v srdci ako ozvena zaznievajú slová Panny Márie: „Drahé deti! Nezabúdajte, že váš život nepatrí vám; je darom, ktorým musíme druhým prinášať radosť...“ (25.12.1992). Ďakujeme Pane za dar života! Chceme svojim životom prinášať radosť všetkým, koho budeme stretať, keď sa vrátime domov, do svojich krajín.