S pátrom Slavkom Barbaričom rozjímame o tajomstve Vianoc

Prečo je advent iný ako ostatné obdobia liturgického roku?

Adventný čas nás obracia k Bohu, ktorý prichádza. Ľahšie sa rozhodujeme pre modlitbu, pre spoveď, ľahšie sa zmierime. Preto sú Vianoce dňom života a pokoja. Kto nie je otvorený pre Vianoce ostáva sám  a to nikdy nie je dobré.

Advent je časom položenia si správnych otázok.

S adventom, prípravou na Vianoce, začína nový čas. Treba sa preskúšať, aby sme mohli začať odznovu. Jediná správna otázka pre nás je: Rastiem v pokoji, ktorý pramení z lásky, odpustenia a milosrdenstva? Odpúšťame ľahšie urážky a prosíme o odpustenie? Stáva sa naša citlivosť na druhých zdrojom túžby, aby sme im pomohli?

Ktorá príprava na Vianoce je dôležitejšia – vonkajšia alebo vnútorná?

Existuje skutočné nebezpečenstvo, že vonkajšia príprava stratí svoj vnútorný základ a nepovzbudzuje k vnútornej príprave. Tým by sme naozaj ukrivdili Vianociam, Ježišovi, ktorý prichádza z lásky k nám. Inými slovami, existuje nebezpečenstvo, že sa tešíme na Vianoce kvôli jedlu a pitiu, kvôli krásnym vianočným zvykom a nie kvôli nemu, kvôli ktorému sa to všetko deje. Predstavme si, že sa niekto pripravuje na náš príchod a teší sa na stretnutie s nami a pozval mnoho priateľov, pre ktorých je oveľa dôležitejšie to, čo je na stole ako stretnutie s nami. To by nás určite hlboko zranilo.

Rozlišuj podstatné od nepodstatného!

Existuje nebezpečenstvo, zo dňa na deň stále väčšie, že sa zastavíme na vonkajších podmienkach pokoja a radosti. Mnohí budú v tomto predvianočnom čase behať, pracovať a pripravovať sa na Vianoce, že nebudú mať čas na modlitbu, na dobrú sv. spoveď, na omšu, a to znamená, že nebudú mať čas na stretnutie s Bohom. A ak sa toto stretnutie neuskutoční, vianočná radosť a vianočný pokoj nebudú dlho trvať. Skončí dobrým obedom alebo pitím, alebo prijímaním darov, ktoré si navzájom pripravíme. Takýto pokoj sa už zajtra rozplynie ako dym vo vetre a to znamená, že Vianoce prešli bez Ježiša, tvorcu pokoja. To je pre človeka strašné, pretože nepokoje ho budú poháňať nepokojnými cestami a nikdy sa nebude môcť zastaviť.

Jedine láska (v nás) spozná Lásku. Jedine s láskou môžeme odpovedať na Lásku.

Kto sa počas príprav na Vianoce nerozhodne  pre lásku k Ježišovi a k ľuďom okolo seba, ten sa vedome alebo nevedome zriekne vnútornej prípravy na Vianoce. Pre takého človeka bude ten deň iba vonkajšou oslavou a to je málo na oslavu Vianoc.

Vianoce sú duchovnou udalosťou. Preto nemajú zmysel, ak k ním pristúpime povrchne, ak sa staráme iba o materiálne podmienky na oslavu vianočných sviatkov.

Nech sa vianočná skúsenosť i skúsenosť s Bohom nezníži len na krátke a povrchné stretnutie, tak ako sa to stáva s mnohými ľuďmi, na ktorých myslíme a ktorým sa ozveme len na Vianoce. Takéto Vianoce zanechávajú prázdnotu a stávajú sa skutočným klamstvom. A potom všetky dobré a opodstatnené túžby padajú do vody.

Čo je podstatou Vianoc?

Samotné Vianoce znamenajú Božiu odvahu prísť na tento svet ako malé dieťa a stať sa životným spoločníkom človeka na tomto svete.

Ako vtedy, tak aj dnes. Ešte stále sa Boh ponúka v jednoduchom, pokornom dieťati a spolu s človekom chce zmeniť svet. Samotné Vianoce nepremieňajú svet, ale Vianoce označujú novú cestu, ktorou môže človek kráčať a to nie sám, ale s Bohom. Premena nastane v okamihu, v ktorom – bez toho, aby sme mu rozumeli – prijmeme cestu s ním.

Otvorme sa a život príde tam, kde je smrť, radosť, kde je smútok, láska, kde je nenávisť, nádej, kde je zúfalstvo, sloboda, kde je otroctvo, svetlo, kde je tma. A to sú Vianoce, to je sviatok života. On nám aj dnes musí byť umožnený, pretože dnes je potrebnejší viac ako kedysi.

Srdce naplnené Bohom sa stáva podkladom a základom pre radostne rozšírené ruky voči blížnym. Zmyslom Vianoc sú teda ruky pozdvihnuté k Bohu, ktoré sa stanú radostnou náručou pre človeka. Len tak sa uskutoční objatie medzi človekom a Bohom a medzi človekom a bratom človekom. V tomto objatí sa odohrávajú aj Vianoce.

(Pripravil páter Marinko Šakota (Glasnik mira, 12/2012, 12/2013))

Obrázok: Dina Abele