Перейти к содержимому (нажмите Enter)
S vďačnosťou Bohu za všetko, čo robil v našich životoch počas celého roka vstupujeme do advetného obdobia. Zvlášť mu ďakujeme za každého pútnika, ktorý prežil čas v Medžugorí a otvoril svoje srdce Máriiným materinským slovám. "Nikto do Medžugoria neprišiel náhodne. Každého z vás som pozvala" - tieto slová Božej Matky zazneli pre niekoľko tisíc pútnikov, medzi ktorými boli aj vojaci z Ukrajiny. Niektorí z nich sa podelili so svojím svedectvom:
- „Približne som vedel kam idem, ale vôbec som si nepredstavoval, že to v mojej duši zanechá takú stopu. Myslel som si len, že cesta do Medžugoria bude zase len jedna z mnohých ciest, ktorých už bolo veľa. Prvé čo som uvidel a pocítil, keď som sem prišiel, bola láska. Ešte som nevedel, čo dostanem na tomto svätom mieste, ale prvé čo som uvidel bol úsmev, nádherné oči a láska, ktorú nám od prvej minúty darovali tí, ktorí nás prijali.
Keď som vyšiel na kopec, kde sa zjavuje Panna Mária, kľakol som si a začal som plakať. Nevedel som čo sa so mnou deje, slzy len tiekli a hovoril som všetko, čo som mal na srdci... Keď som vstal, mal som pocit, že som o 20 kíl duchovne ľahší. A keď som bosý schádzal dole, vôbec som necítil kamene. Cítil som sa úplne inak.
Potom so šiel na spoveď. Prvýkrát v živote to bola skutočná spoveď. Nebolo to len o tom, že som povedal, čo sa deje v mojom živote, čo som neurobil správne, ale dostal som odpovede, rady, ktoré som tak veľmi potreboval. Udialo sa niečo veľmi dôležité...
V Medžugorí som sa stal druhým človekom, ale táto radosť nebude úplná v mojom živote, ak sa zmením iba ja. Preto som sa rozhodol, že minimálne musí prísť moja žena, moje deti a podľa možnosti ľudia, ktorí žijú v mojej blízkosti a všetci tí, ktorým môžem povedať, čo sa tu deje... Ďakujem Božej Matke za to, že som mohol všetko uvidieť inak. Ďakujem Pánovi, že ma sem priviedol.“
Ako povedal vizionár Jakub vo svojom svedectve – toto nie je ľudské dielo, ale Božie. Ďakujem Bohu za to, že sem pozval každého jedného z nás. Keď sú v srdci nejaké rany, je veľmi dôležité dotknúť sa lásky, čistého prameňa. Keď sme boli na svedectve u Nancy a Patricka, zašiel som do kaplnky a videl som, že je tam otvorená Biblia. Nahliadol som a po anglicky tam bolo napísane: „Blahoslavení tí, ktorým sa odpustili neprávosti a sú oslobodení od hriechov“ (Rim 4, 7). A ak mám úprimne povedať, cítim, že mi je odpustené. Vedel som, že keď sa vyspovedám, Boh mi odpustí, ale samotné odpustenie som nezakúsil. A teraz som pocítil odpustenie.“
- „Tu som uvidel jednu ľudskú črtu, ktorú už vo svete veľmi nevidieť a to je ľudská úprimnosť. Keď sme boli na svedectve vizionára Jakuba, položili sme mu otázku, ako vyzerá raj, peklo a očistec. O raji povedal, že každý musí začať tento raj v sebe, vo svojom vnútri. A tu som uvidel príklad. Keby sme boli k sebe srdeční ako sú ľudia v Medžugorí, vtedy by sa raj začal v mnohých ľudských srdciach...“
„Na adorácii som prežil stretnutie s Ježišom a Máriou. Vonku bola už tma, všetci kľačali... Zatvoril som oči a spomenul som si na slová, ktoré nám povedali – všetko, čo máme vo svojom vnútri odovzdajte Panne Márii a Ježišovi. V myšlienkach som začal hovoriť (nemodlil som sa nejakú špeciálnu modlitbu): „Ježišu, viem, že mám svoju slobodu. Ale chápem, že moja sloboda mi nedáva to, čo potrebujem a čo by som chcel prijať – viac Božej milosti a duševný pokoj. Preto ti chcem dať svoju slobodu. Nechcem takúto slobodu. Všetko zlo, ktoré je prítomné v mojom vnútri vezmi a urob si tam príbytok. A v tej chvíli mi začali tiecť slzy a v mojom vnútri som pocítil veľké obľahčenie. Kľačal som, ale necítil som to. Plakal som a v tej chvíli som naozaj cítil Ježišovu i Máriinu prítomnosť. Ďakujem.“
- Po úraze mám problémy s čuchom, v podstate nič necítim. Raz sa stalo dokonca to, že horel autobus a ja som to necítil. Ľudia utekali z autobusu a ja si spokojne sedím so slúchadlami v ušiach... Keď sme vystupovali na Križevac, cítil som, že niečo vonia... Chalanov som sa pýtal – jedného, druhého: Cítiš to?! Veď predsa ja nič necítim. A oni odpovedali: No áno, to je normálne. Veľmi veľa som tu načerpal. Veľmi rád by som prišiel so svojou ženou a deťmi.“
- „Vo svojom živote mám takú skúsenosť s rodičmi, zvlášť s mamou, že ona mi svojou láskou úplne brala slobodu – moju slobodu výberu, slobodu robiť to, čo mám rád. A vo mne sa vybudoval pocit, že Boh mi chce vziať slobodu. Keď sme vystupovali na Podbrdo, modlili sme sa vtedy za zosnulých, a moja duša sa začala búriť: Pane, ja mám také tvrdé srdce, že už takto nemôžem dlhšie žiť! Moje srdce je ako kameň. Večer, keď sme modlili za zosnulých, pocítil som, že mám ostať pri kríži za kostolom a začal som plakať. Už dlho som neplakal. Pocítil som, že chcem ísť na Križevac a niesť so v ruke kameň v tvare srdca. Ako je napísané v Biblii: Bože vezmi moje kamenné srdce a daj mi srdce z mäsa. Keď som pri kríži pustil tento kameň, pocítil som veľkú ľahkosť. Ďakujem.“