Ak si uvedomíme biblickú – či už starozákonnú alebo novozákonnú – prax pôstu, cirkevnú tradíciu a skúsenosti svätých Katolíckej cirkvi a to, čo zostalo z pôstu v našich časoch, potom môžeme naozaj povedať: „ZABUDNUTÝ PôST“.

Anselm Grün píše: „Kde sa dnes postí? Sotva tam, kde to najväčšmi očakávame, v kláštoroch. Tam sa uvádzajú mnohé dôvody, prečo sa dnes nemôže postiť tak, ako to predpokladal Benedikt vo svojej Regule, alebo ako to praktizoval František: že dnes sa musí pracovať viac ako predtým, preto už to nie je zdravé a že veľa z toho je podmienené časom.“

Podľa cirkevného príkazu zostali už len dva pôstne dni: Popolcová streda a Veľký piatok. Ak sa držíte rady, že sa možno raz najesť dosýta a dva razy menej, potom sa dá povedať, že pôst vôbec nejestvuje, lebo takto by mal jesť každý rozumný človek: raz do dňa do sýtosti a dva razy pomenej, ináč to nie je dobré pre ľudský organizmus.

Piatok bol kedysi dňom, keď kresťania nejedli mäso.  Aj to sa ponecháva na slobodný výber, čo je veľká škoda pre duševné i telesné zdravie. Zanikli aj pôsty ako príprava na sviatky.

To, čo sa o pôste hovorí v ostatnom čase, dokazuje, že sa celkom zmenil aj zmysel pôstu, ktorý podľa oficiálneho vyjadrenia môže sa nahradiť dobrými skutkami alebo nejakou obetou, najmä odriekaním, čo je celkom nesprávne. Kto sa nemôže postiť, nemôže pôst ničím nahradiť, tak ako chorý nemôže nijakou modlitbou nahradiť účasť na svätej omši. Je ospravedlnený, že sa nezúčastní, ale modlitbou svätú omšu nenahradí. Ak napríklad niekto povie, že sa počas Pôstneho obdobia zriekne cigariet alebo alkoholu, je to dobré, ale to nie je pôst. Ak niekto koná dobré skutky, aj to je dobré, ale tým sa pôst nenahrádza.

Pôst a modlitba sú predovšetkým prostriedkami na vnútorné očistenie a oslobodenie, a potom predpokladmi pre správny duchovný rast a správanie voči sebe, voči iným, prírode a Bohu.

Z knihy: Slavko Barbarič OFM, Postite sa srdcom, kapitola 4.27