Ahoj. Volám sa Andrej, mám 24 rokov a už od malička ma skvelí rodičia vychovávali v kresťanskom duchu. Kostol som navštevoval každú nedeľu, no na prijímanie a spoveď som šiel len približne dvakrát za rok. Veľkým lákadlom bola kázeň alebo dievčatá v mládežníckom zbore. Rodičia mi nikdy nekázali, s kým sa kamarátiť a ja som si vyberal priateľov, čo mi boli najbližší. Všetci zarytí ateisti. Vždy to boli veľmi správni ľudia s dobrým srdcom, hľadajúci pravdu. Občasné slovné útoky na Cirkev, koľko zla napáchala, koľko má peňazí, akých má pokryteckých kňazov a staré známe klišé ma nikdy neodradili priateliť sa s nimi. Teraz viem, že to Boh tak chcel a vždy si ma viedol svojou cestou.

Cez niektorých, vtedy ešte akože kamarátov, mi ukázal veľa zákutí a nástrah tohto sveta, no vždy ma z nich z bezpečnej vzdialenosti odviedol. Či už to bola skúsenosť vo veľmi mladom veku s drogami, alkoholom a konformným spôsobom života. Čo sa mi mohlo stať osudným bolo, keď ma „zhúleného“ zrazilo auto. Je jedno, koho to bola vina. Dôležité je, že aj keď mal vodič auta pokrčenú prednú kapotu a rozbité celé čelné sklo, nikomu, ani mne, sa zázrakom nič vážne nestalo. V sekunde pred nárazom som vyskočil (určite nie z vlastného popudu).

Následne doktor konštatoval, že keby nebolo osudového výskoku, už by som nemal nohy. Niečo sa vo mne zlomilo a chcel som bojovať proti zlu tohto sveta vlastnými silami. No moja snaha riešiť neprávosť a násilie rovnakou zbraňou a zapájaním sa do bitiek „proti rasizmu a fašizmu“ nemala žiaden zmysel. Teraz viem, že Boh ma vždy chránil, aby sa mi nič vážne nestalo. Nielen mne, ale aj chlapcom, ktorí boli na „druhej strane barikád“. Okrem pár modrín a odrenín sme nikdy vážne zranenie nemali.

...Už viem, že ona je Matka pokoja a nikoho neodsudzuje. Ale jej záleží na každom jednom človeku zvlášť. Dôležitý je náš osobný vzťah s ňou a Ježišom Kristom...

Roky plynuli, ja som dostával rozum a hľadal pravdu. Cez podrobnejšie skúmanie iných náboženstiev a filozofií, či už islam, hinduizmus, Hare-Krishna atď., som bol skúšaný a zároveň posilňovaný vo viere v Pána Ježiša Krista. Na vysokej škole som spoznal teraz už moju snúbenicu, o pár dní manželku, praktizujúcu kresťanku, ktorá ma priviedla k Bohu a mohol som spoznať jeho skutočnú tvár. Vlastne, Boh mi dal neuveriteľnú milosť, že sa mi cez ňu ponúkol a ako bonus som dostal žijúceho anjela plného Ducha Svätého (snúbenicu). Do Medžugoria ma nahovorila ona, aby sme si vyprosili milosti pre naše budúce manželstvo. Tak prečo nie.

Pred návštevou Medžugoria som nemal osobný vzťah s Pannou Máriou, ani ku sv. ružencu. Bral som ich ako súčasť vierouky, no nič viac. Hovoril som si, že keby ten ruženec nebol taký dlhý a keby tam bolo aspoň viac Otčenášov, asi by to bolo lepšie. Šiel som tam s nedôverou, pretože som o Medžu veľa počul ( že ešte nedostalo imprimatur, či tam nevzniká nejaký kult, čo sa odkláňa od prvenstva v uctievaní Svätej Trojice atď. – veci, dostupné na internete). No šiel som tam otvorený 

Nemusíme byť najúžasnejší, najlepší, najsprávnejší ľudia na svete. Boh nás miluje takých akí sme. A dáva nám rovnaké množstvo lásky každému jednému. Záleží na tom, kto si pre jeho lásku otvorí srdce...

Prvýkrát sme prišli na Mladifest. Tretí deň počas Mladifestu mi začalo byť zle a dostal som migrénu. Bolo mi na zvracanie a bolela ma hlava, ale pocítil som veľkú potrebu ísť na Podbrdo. Snúbenica ma presviedčala, že by som mal ostať doma a nie sa v horúčave trepať na kopec. No presvedčil som ju, že pôjdeme aspoň k modrému krížu. Na pol ceste na Podbrdo mi bolo veľmi zle, napínalo ma, no pocítil som ďalšiu veľkú potrebu začať sa modliť ruženec. Hneď od prvej modlitby som sa rozplakal. Plakal som celý ruženec počas výstupu k soche Panny Márie. Nedalo sa to zastaviť žiadnym spôsobom a nedalo sa myslieť na nič iné, ako na modlitbu. Plakal som kvôli tomu ako veľmi nás Panna Mária miluje – jej posolstvo o láske som registroval len v pozadí, ale neprikladal som mu význam. Cítil som jej obrovskú lásku. Nič som nevidel, len som cítil silný prúd lásky, milosti a pokoja. Zjavovali sa mi pravdy, ktoré považujem za absolútno. Za neotrasiteľnú pravdu. Za konštantu tak ako 2+2=4 a nikdy nebude 5. A toto je ešte väčšia pravda.

Počas modlitby ruženca na Podbrde som zakúsil, ako nás Panna Maria miluje; každého úplne rovnako. Miluje veľmi veľkou láskou všetkých ľudí na tejto zemi. Modlením ruženca som zistil, že ruženec je najsilnejšia zbraň proti každému zlu na tomto svete. Keď v modlitbe ruženca vyznáme všetky naše nepokoje a trápenia, Panna Maria ich objíme a predloží Ježišovi Kristovi k nohám. Takto som to vtedy veľmi silno cítil a prežil. Bol som zaliaty úplným pokojom a všetky trápenia a zlosti už neboli vo mne, ale v láskavom náruči Márie. Už viem, že ona je Matka pokoja a nikoho neodsudzuje. (Ja veľmi rád posudzujem a súdim, čo je morálne správne a čo nie). Ale jej záleží na každom jednom človeku zvlášť. Dôležitý je náš osobný vzťah s ňou a Ježišom Kristom. Z Podbrda sme sa ako zázrakom dostali presne na prijímanie, aj keď sme omšu pôvodne nemali stihnúť, a po prijímaní som pocítil Božiu lásku.

...Modlením ruženca som zistil, že ruženec je najsilnejšia zbraň proti každému zlu na tomto svete. Keď v modlitbe ruženca vyznáme všetky naše nepokoje a trápenia, Panna Maria ich objíme a predloží Ježišovi Kristovi k nohám...

Hneď po prijatí Eucharistie ma zaliala nepredstaviteľná láska a milosť. Viem, že to bola len kvapka z oceánu. O tomto všetkom som na 100% presvedčený. Keby sa dalo, tak aj viac. No toľko lásky a milosti, to som nikdy nezažil. Mal som dokonca somatické príznaky, ako bolesť hrudníka (nie nepríjemná), srdce mi šlo vyskočiť, akoby ma obrovská láska tlačila do zeme.

Viem, že v Eucharistii je živý Ježis Kristus. Je to živý Boh, ktorý sa nám dáva; jeho telo. Neuveriteľná milosť a láska, čo do mňa vchádzala a moja bezmocnosť. Cítil som sa tak nehodný a slabý. Cítil som svoju nehodnosť. No stále mi bolo pripomínané, že sme toho hodní všetci, úplne všetci. To som cítil najsilnejšie.

Nemusíme byť najúžasnejší, najlepší, najsprávnejší ľudia na svete. Boh nás miluje takých akí sme. A dáva nám rovnaké množstvo lásky každému jednému. Či už je to vrah, alebo sv. páter Pio. Záleží na tom, kto si pre jeho lásku otvorí srdce. Lásky bolo toľko, že som už po chvíľke prosil, aby to skončilo, že už to chápem. Lebo keby prišlo o trošku viac lásky, nezniesol by som to. Boh splnil moju prosbu a pomaly prúd utíchol. Pekný, požehnaný deň prajem!

           Andrej, Slovensko