V posolstve z minulého mesiaca nás Panna Mária pozývala v radosti vydávať svedectvo o svojej viere a modlitbe. Pozvala nás, aby sme boli svetlom pre druhých. Svetlo je našou realitou. Pre druhých sa staneme svetlom, ak prijímame svetlo od Ježiša, ktorý povedal: „Ja som svetlo sveta.“ Zmysel života je práve v tom, že svoj život strácame pre druhých, t. j. pre Ježiša, ktorý jediný dáva plnosť a hojnosť života.

V posolstve z tohto mesiaca vidíme, ako Panna Mária kráča spolu s Cirkvou svojho Syna. Ona je Matkou Cirkvi. Cíti a hlboko prežíva všetky bolesti svojich detí na ceste k oslávenej Cirkvi v nebesiach. My sme putujúca Cirkev. Ešte sme neprišli do cieľa, a preto potrebujeme povzbudenie a príhovor nebeskej Matky.

Náš život je cestovanie. Na ceste môžeme vytrvať len vtedy, keď poznáme kam máme ísť. Ak vierou priľneme k Ježišovým prisľúbeniam, ak veríme Ježišovým slovám, vtedy jasnejšie rozpoznáme cieľ, na ktorý je upriamený náš život. Na ceste nie sme sami. Svätý Pavol nás povzbudzuje slovami: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou“ (Hebr 12, 1).

Práve v týchto dňoch, ako je to kresťanským zvykom, navštevujeme hroby svojich zosnulých. Hroby nás upozorňujú na pominuteľnosť života tak ako to hovorí aj Panna Mária vo svojom posolstve: „Deti moje, uvedomte si, že váš život je krátky a pominuteľný.“ Stáva sa, že žijeme v zabudnutí na smrť, akoby ešte nemala prísť, akoby sa nás netýkala. Smrť akoby sa vytratila. Akoby jej nebolo. Ale smrť nie je mimo nás. Nosíme ju so sebou. Jej príchod nás nečaká v nejakej ďalekej budúcnosti, ale každá naša chvíľa, všetko čo robíme, myslíme, pociťujeme alebo robíme je smrteľné. Všetko ľudské je podrobené smrti. Na všetkom, čo máme a čo sme spočíva tôňa smrti.

...Zmysel života je práve v tom,

že svoj život strácame pre druhých, t.j. pre Ježiša,

ktorý jediný dáva plnosť a hojnosť života ... 

Vzťah súčasného človeka k smrti a umieraniu je plný protirečenia. Smrť je tabu. Nesmie sa o nej hovoriť, nespomína sa v nemocniciach, vyhýba sa jej na každom kroku. Rodina už viacej nie je miestom, kde človek zažíva a rieši chvíle narodenia, choroby a umierania, ale je iba miestom pobytu a prenocovania. Starostlivosť o choroby a smrti preberajú na seba inštitúcie. Osudové chvíle človeka  sú vytláčané na okraj života, neriešia sa už viac osobne, v rodinnom spoločenstve, ale ich technicky riešia odborníci – inštitúcie. Z druhej strany, smrť sa stala prostriedkom zábavy, liekom proti životnej nude v zábavných televíznych programoch, filmoch, ktoré sú plné zabíjania, umierania a smrti. Materializácia smrti ide rovnakým smerom ako jej potláčanie.

Postoj stredoveku voči smrti bol vyjadrený prosbou: „Osloboď nás Pane od náhlej a nepripravenej smrti!“ Človek chcel poslednú časť svojej cesty prejsť vedome, dôstojne, osobne sa chcel pripraviť na smrť. Súčasný človek by sa modlil takto: „Rýchlu a nebadanú smrť, daj nám Pane.“ Smrť nech príde znenazdajky, aby nebol čas na rozmýšľanie a utrpenie.

Čo potrebujeme? Potrebná je osobná viera v život aj po smrti. Potrebujeme skúsenosť stretnutia so Zmŕtvychvstalým a Živým. Skúsenosť stretnutia s Ježišom mŕtvym a vzkrieseným. Potrebujeme vieru v jeho prítomnosť vo sviatostiach. Viera v odpustenie hriechov, v chlieb, ktorý daruje život.

Zasväťme svoje životy Panne Márii a jej Synovi, aby sme už dnes zakúsili víťazstvo života nad smrťou.

Modlitba

Blahoslavená Panna Mária, obraciam sa k tebe, ktorá si v sláve nebeského Otca. Tebe otváram srdce, aby si sa prihovárala za nás, ktorí sme ešte na ceste viery, aby sme jedného dňa mohli byť v sláve s tebou. Raz si nám povedala: „Drahé deti, cieľom mojich zjavení je, aby ste tu boli šťastní a aby ste boli tam, kde som ja.“ Svojim Nepoškvrneným Srdcom nás pritiahni k sebe, aby sme skrze teba a s tebou mohli byť bližšie k Ježišovi, tvojmu Synovi. Vypros nám hlboké vedomie pominuteľnosti tohto sveta i nášho života na zemi, aby sme mohli túžiť po nebeskom, večnom a nepominuteľnom. Amen.